razu zazrel svetlo. Zbojníci si pri vatre delili korisť – dukáty: „Mne jeden, tebe jeden, jemu jeden, tomu jeden, i tuto piatemu jeden“. Zajko silno zabúchal na svoj bubon, a zbojníci sa rozutekali.
Slovenskí spisovatelia tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia cítili, že si musia vychovať čitateľov, aby ich mal kto čítať. Slovenské ľudové rozprávky patria k najkrajším, ale čitateľov treba vychovávať aj novšími témami, novším jazykom. Hronského Smelý Zajko bol jedným z najúspešnejších. Nie je náhoda, že jedným z jeho hrdinov je plachý zajko, ten malý Slováčik, ktorý sa však nikoho nezľakne, a dostane sa aj do sveta. Dodávanie odvahy a sebavedomia je jednou z úloh literatúry, a nielen tej pre deti. Deti vždy bývali vďační čitatelia, jednak zo zvedavosti a jednak sa chceli naučiť čítať, aby boli ako veľkí. Za viac ako skromných podmienok tak vznikala literatúra – a deti vďaka tomu nemali v škole problém so slovenčinou!
Majetok sa delí už bez dozoru Smelého Zajka, na ten ekonomický proces by už taká postava nestačila, lebo literárne postavy musia byť aj naivné, aby sa s nimi čitatelia mohli stotožniť, ba cítiť sa nad nimi – som už trochu vzdelanejší, rafinovanejší než ten múdry zajac. Všetko akoby najprv bolo v literatúre a potom sa uskutočnilo vo vede a v spoločenskej praxi. Náš zajko však teraz v spoločnosti nevíťazí. Hovorila mi priateľka, ktorá pracuje s knihami pre deti, ako pri jednej propagačnej akcii nejedna matka alebo babička zaslzila nad tým, ako deti málo čítajú, akoby nebolo kníh, alebo akoby boli nezaujímavé. Je pravda, v detských knihách sa veľmi nezabíja, a naše deti sú poučené, že iba zabíjanie je to, kde sa čosi deje, a to je kúl.
