sa hromadne presúvali hore-dolu, v bufetoch bolo vychladenej kofoly čo hrdlo ráči, mládež sa mohla dosýta vyjašiť na letných festivaloch, stárež na terasách krčmičiek, cirkevníci ledva stíhali všemožné púte na pamätné miesta zázračných zjavení. Športovci nás prílišnými úspechmi nevyrušovali, českí turisti sa strácali v Tatrách, záchranári ich zachraňovali. Leto ako má byť. Už je zasa raz fuč. Ako lastovičky. Všetky, nielen tá jedna, čo leto nerobí.
Menej vážne
Leto je nesporne krásne ročné obdobie, lenže hovoriť o jeho krásach príliš nadnesene neradno. Napriek tomu, že je veľa pekného v jazyku, čo je spojené s letom. Západ slnka je nádherný. Lenže skúste o ňom referovať tak, aby to nebol gýč. Letné rána, letné byty, letné oblečenie, letná obloha, letné lásky, letné čítanie, letné búrky, horúce letné večery. Treba ich žiť, nie o nich snívať... Lenže toto leto je už fuč. Už nám neostáva nič iné, len znova čakať.
Čakať na ten čas, keď sami seba berieme akosi menej vážne. Džentlmeni, ktorým cez rok okrem žilkovaného nosa a zachmúreného čela prakticky nezahliadnete ani kúsok kože, v lete odkladajú svoje starostlivo pozapínané obleky a ulicami našich miest si bezstarostne vykračujú v bermudách s banánovým vzorom. Tí najviac meteosenzitívni ich radi kombinujú s dierkovaným tielkom vykrojeným hlboko k pupku, roztopašne prehodenému cez opasok nohavíc. Dámy sa neostýchajú ukázať obnažené ramená vo vzdušných blúzkach, sukne sa dramaticky skracujú. Na chodníkoch je v lete zrazu toľko ramien, kolien a lýtok, že pre ne prakticky nevidno dopravné značky, nieto ešte plagáty pripomínajúce dramatické okamihy našich dejín.
Toto leto bolo síce zahustené osmičkovými výročiami, ale tie sa nás nijako zvlášť nedotkli.
Možno je nám tak dobre, že sa nám nechce obzerať späť. Možno je história privážna téma na leto. Možno tie letné kostýmy sú lepším obrazom o nás samých než protokolárne korektné úbory nosené cez rok. Možno si v lete chceme len oddýchnuť. Od všetkého. Aj od seba samých. Týmto apelujem na budúcich dejateľov a hýbateľov našich dejín, aby svoje historicky významné aktivity sústreďovali na vhodnejší čas, než je čas prázdnin.
Moje leto, to je predovšetkým cestovanie. Slobodné odchody a návraty. Dnes tu, zajtra tam. Bez tejto možnosti, bez tejto radosti by moje leto nebolo celkom letom.
Uvedomil som si to náhle a neodvratne v nedeľu podvečer. Pokojný večer na vŕšky padal, celkom ako z Kraska. V poslednom lúči starootcovská horela roľa... Pod Považským Inovcom, na strnisku, ležal teplovzdušný balón. Popoludní som ho videl vznášať sa vysoko-vysoko na oblohe, krásny, elegantný, stelesnený sen o lietaní. Dnes tu, zajtra tam. Žiadne predznačené cesty, žiadne hranice. Celá obloha bola jeho. Aj všetok čas. Dve hodiny nato som ho našiel ležať na boku ako nejakého raneného poetického obra, bezradná posádka postávala okolo mongolfiéry. Bola ho už sotva polovica, radosť z neho nezadržateľne unikala. Možno to z neho unikalo leto.
