Tí praví žobráci

Žebrááák! Chceš po papuli?“

Spomeniem si na jeden z učiteľských príbehov mojej mamy. O žiakovi, ktorý všetkým ostatným hovoril, že sú žebráci. A na žobráka na O'Connellovom moste. Bradburyho poviedku o spisovateľovi, ktorý navštívi Dublin a má hrôzu vyjsť z hotela, pretože cestu z neho lemujú žobráci. A on je z tých útlocitných a na to oni majú nos.

A tak žobráčka s dieťaťom v náručí spred hotela po tom, čo jej dá almužnu, prebehne pár ulíc a na moste je už inou ženou, ktorej sestra umiera na rakovinu. A pán, čo potreboval na vlak do Belfastu, si od neho o hodinu vyžobre na vlak do Londýna... Spisovateľ sa snaží žobrákov odhaliť, chcel by dávať tým, čo sú „naozajstní“, tým čo to naňho nehrajú alebo hrajú najmenej. Preto nikdy nedá žobrákovi na O'Connellovom moste, zdá sa mu príliš okázalý – pekne spieva a hrá na harmoniku, ale v tej strašnej zime a večnom daždi je jediný, čo nemá na hlave čiapku ani klobúk. To sa zdá spisovateľovi už priveľa, takto budiť ľútosť... Alebo žeby fakt nemal ani na čiapku? A tie čierne okuliare? Žobrák bez čapice s krásnym hlasom a ešte k tomu slepec, to je priveľa... To je príliš okaté... Alebo žeby predsa... Toľko nešťastia pokope... Dá sa tomu uveriť? Tomu jedinému preto nikdy nič nedá... A nedávajú ani druhí...

Nedávno som prešla okolo chlapíka, ktorý pod tričkom zohrieval šteňa a poprosil ma o štyri koruny. „Nemám peniaze,“ povedala som. A vzápätí sa zhrozila toho plechového hlasu. Musela som sa vrátiť.