V huriavku iných udalostí zanikla nevšedná korešpondencia medzi mocou výkonnou a súdnou. Premiér Fico sa pýtal, predsedníčka Ústavného súdu Macejková odpovedala. Témou bol zákon o preukazovaní pôvodu majetku, o ktorom súd rozhodol, že je v rozpore s ústavou. Premiér sa pýtal, či je možné prijať rovnaký zákon, ale formou ústavného zákona, ktorý je už pripravený v parlamente na prerokovanie. Predsedníčka súdu odpovedala, že ak by parlament ústavný zákon schválil len preto, aby vylúčil Ústavný súd z jeho možného opätovného preskúmavania, postup zákonodarcu by bol v rozpore s ústavou.
Výmena listov medzi premiérom a predsedníčkou Ústavného súdu má nulový praktický význam - z hľadiska obsahového. Z hľadiska iného však ide o neprípustné miešanie mocí výkonnej a súdnej. Ani Ústavný súd, ani jeho predsedníčka nemajú nikde zakomponované právo posudzovať, či návrh zákona – a je jedno či obyčajný alebo ústavný – je v súlade alebo v rozpore s ústavou. Respektíve diktovali, čo parlament môže a čo už nemôže schváliť. Napriek tomu je to stále lepšie, ako keď list napíše predseda parlamentu a Ústavný súd na jeho základe zruší už vytýčené pojednávanie. Aj také sa stalo.
Jedno vylučuje druhé, ale znie to pekne
Premiér Fico chce rešpektovať stanovisko súdu a zároveň prijať zákon, ktorý bude aj do minulosti efektívny - jedno síce vylučuje druhé, ale znie to pekne. Možno teraz napíše ústavnému sudcovi Oroszovi, ktorý v odlišnom stanovisku k rozhodnutiu súdu k tomu prezentoval krátky návod.
