Rozprávka bratov Grimmovcov o šťastnom Hansovi znamená pre Nemcov tak veľa, že by mala byť zlatým písmom uvedená v nemeckej ústave. Príbeh je o chlapcovi, ktorý za službu u mlynára dostal hrudu zlata. Cestou domov ho však ťažila, tak ju vymenil za koňa, ktorého práve potreboval, časom mu bol pridivoký, nuž ho vymenil za kravu, krava prestala dávať mlieko, vymenil ju za prasa, prasa za hus, hus za brúsku, ktorá mu nakoniec padla do studne a Hans si spokojne vydýchol, ako mu je dobre, keď ho nič neťaží, nič nevlastní a nemusí sa o nič starať.
Mundus vult decipi, svet chce byť klamaný, my však nie, vyvodili si Nemci z príbehu morálne ponaučenie. Hans sa pre nich stal symbolom ekonomického idiota, ktorý si nevedel reálne zhodnotiť úspory a nechal sa každým obtiahnuť. Poučený národ sa rozhodol zarobenú odmenu chrániť lepšie a jeho politikou sa stala politika sporenia.
Producenti a obchodníci sú z toho zúfalí, Nemci nie sú žiadni dobrí konzumenti, keď kupujú, tak len to najnevyhnutnejšie a čo najlacnejšie, ostatok si dávajú do banky a húževnato sporia. Vďaka tejto mentalite ustali rok za rokom obchody na trhu spotrebného tovaru, ale aj finančných komodít. Našlo sa síce pár dobrodruhov, ktorí sa odvážili kúpiť akcie či cenné papiere, ale keďže dnes vyzerajú ako nenapraviteľní pokračovatelia Hansa, mizne už aj ich odvaha. Kiežby nikdy do ničoho neinvestovali a nechali si peniaze spať v banke, povzdychnú si mnohí, a pritom ani vklady v banke nemožno považovať za isté aj napriek sľubom pani kancelárky.
Analytici medzi riadkami stále upozorňujú, že Merkelovej sľub je čisto politický, čo sa sporiteľom ani trochu nepáči a ostávajú v strehu. Finančné inštitúcie zriadili horúce telefónne linky, na ktoré klienti pravidelne telefonujú a informujú sa o stave svojich vkladov. Poradcovia zasa ľudu vysvetľujú, čo treba robiť, aby neprišiel o úspory. Jeden z nápadov, aký ponúkli, bola kúpa zlata. Nielen banky, ale aj súkromné osoby poslúchli. Až napokon začiatkom týždňa dali obchodníci so zlatom verejne na známosť, že už neprijímajú žiadne nové objednávky, zlato sa minulo. Tí, ktorým sa zlatá tehlička neušla a môžu si nanajvýš kúpiť prstienok či retiazku u zlatníka, špekulujú, ktorá banka je najstabilnejšia a posúvajú svoje vklady z jednej inštitúcie do druhej. Z privátnych bánk sa sťahujú do krajinských, z fondov presúvajú peniaze do sporiteľní. Národ nežije len krízou, ale aj strachom pohnúť peniazmi akýmkoľvek smerom mimo „dôveryhodných“ bánk.
