Pre tento príhovor už bola vymyslená prvá veta:
Lastovičky lietajú v lietadle. Čitateľ by právom protestoval: básnik si vymýšľa.
Pavel Vilikovský však nedávno o lastovičkách napísal presnejšie, ako som to mal premyslené.
Teda o inom ako o lastovičkách v maďarskom lietadle a o ich letoch späť.
Niederursel je už Frankfurt nad Mohanom, aj šopa, v ktorej ešte nedávno prešovali jabĺčka na šťavu, na víno jabĺčkové, je dnes galériou malého kníhkupectva Amselhof. Dvor drozdov, to znie.
Výstava Winfrieda Skrobeka, pozoruhodne tichý svet čistého nemeckého výtvarníka, sa skončila, ako sa začala: zvukmi fujár, ktoré sa rozozneli ako tibetské ÓM, a z vysokých tónov postupne splachtili na Slovensko.
Anna Marie Sibylla Merian (1647 – 1717), narodená vo Frankfurte nad Mohanom, fascinuje perfektne maľovanou anatómiou rastlín dodnes. Skrobek sa rozhodol pre iné, darovať papieru nie pohľad na rastliny, ale namaľovať ich v raste, jeho dávna fascinácia z detstva. Nič mu nebolo málo. Mesiace osvetľoval slnkom rastliny, aby sa mu na podradnom papieri zobrazili. Maľoval šťavami z pŕhľavy, z čiernej bazy i s inými. Jemné, tiché a presné obrázky z toho vznikli. Nedá sa neobľúbiť si tých, ktorí takto pracujú.
„Aj fujara je rastlina, vidíte, ako rástla, aká je skrútená? Dlho a ticho rástla táto fujara.“
