priaznivý uhol pohľadu sa zvyčajne vzťahuje na privátnu líniu života, ktorá má tendenciu vytesňovať či odsúvať na okraj aj skľučujúce dobové pomery.
Mňa sa to priam zmyslovo dotýka zakaždým, keď cestujem vlakom cez Trnavu, mesto môjho detstva a mladosti. Sledujem domy, ulice, chodníky a rozličné detaily tohto mnohonásobne videného a zažívaného priestoru a znova a znova, pri každej ceste sa ma zmocňuje zvláštny pocit clivej, nostalgickej radosti. Keď sa však nad tým zamyslím, keď si kúsok po kúsku začnem ten dávny čas v duchu obnovovať a premietať, nenájdem v jeho štandardnom, všednom, dominantne príkazovom školskom profile nič osobité. A jednako sa mi vďaka akýmsi impresívnym, skôr neurčitým než konkrétnym pocitom javia tieto neodvratne ďaleké, priam zapadnuté roky ako čosi mimoriadne dôležité, priaznivé a rozhodujúce.
Myslím si, že tento pocit, spätý s radosťou, sa viaže i na iné obdobia toho, čo v ľudskom živote bolo a už nie je. Ak to platí, potom má spomienkový zmysel pre radosť tú výhodu, že v odstupe a dištancii zvýznamňuje uplynulý čas, že robí dobrým či aspoň lepším to, čo sme si predtým ako dobré nevšimli a neuvedomovali.
