Ešte stále málokomu dochádza, že aj milo anachronické avantgardné (v prípade generácie Petra Šuleja už: neo-, post-, trans- a retroavantgardné) montáže sú opäť len rozmerom ľudským: návrh, plán, dizajn, konštrukcia – pochádzajú z nás, z nášho vnútorného sveta, a nie zvonka, z akéhosi mimoľudského nepriestoru.
Pokusy súkať takéto písanie, ktoré kladie dôraz na precízne, uvedomelé budovanie básne, do chomúta coolness poetiky, musí zákonite vyznievať hrmotne: dráma kontrastu medzi človekom (čiže tým, čo bolo vytvorené mimo ľudských kompetencií) a strojom (teda tým, čo bolo vytvorené ľudským umom a rukami) nemôže a ani nebude pracovať: kebyže človek odmietne stroj ako niečo, s čím nemá nič spoločné a čo uráža tú jeho chúlostivú „ľudskú dôstojnosť“, môže ísť hľadať na noc pelech či jaskyňu a môže si aj pokojne zdivieť!
