ôžu, aj keď človeka očisťujú. Vyčistia škvrny aj od kečupu, povedalo by sa súčasnou konzumnou rečou.
A tak sme s Tomášom Winklerom vydali prvé číslo časopisu symbolicky 28. októbra 1968 na okrúhle výročie vzniku slobodného a demokratického Československa. Chápali sme to ako gesto protestu a vzbury, spolu s presvedčením, že aktom rebelstva proti presile a moci je tvorivá práca, najmä v oblasti kultúry. Nepáčila sa nám síce dvojtýždňová periodicita vychádzania a ani názov časopisu, ktorý mal signalizovať akési populárne ľudové čítanie, no presadzovali sme presvedčenie, že proces čítania nesmie byť malomeštiacky redukovanou zábavou a gýčom, ako je to dnes, ale hľadaním pravdy a burcovaním svedomia, teda kritickým intelektom, kultúrou. To sa nám viacmenej a napriek provinciálnej zadubenosti i politickým pomerom podarilo ťahať asi dva roky. Potom nás rozprášili boľševici. V osamelých havranov sa zmenil kŕdeľ sokolov. To sme však vedeli od začiatku, že za všetko sa draho platí napriek tomu, že česť je vždy tovar najlacnejší.
Popri úvahách Dominika Tatarku spomeniem ako dôkaz reakciu časopisu na smrť mladého protestanta Jana Palacha, ktorý ako obeť mal byť horiacim svedomím národov Čechov a Slovákov. V prvom februárovom čísle 1969 sme okrem iného uverejnili na titulnej strane Veniec slôk na hrob Jana Palacha od Janka Silana.
