základ dnešného ruského štátneho kapitalizmu, založeného na cenách surovín. Nezávislé médiá takmer kompletne zlikvidoval, kľúčové dostal do rúk. Roztrieštenú opozíciu marginalizoval. Mimovládne organizácie vyhlásil za vnútorného nepriateľa Ruska. Uzavrel štátny pakt s pravoslávnou cirkvou. V Južnom Osetsku a Abcházsku sa vrátil k tradičnej ruskej imperiálnej politike, ktorej základ netvorí všeslovanská idea ani konflikt kresťanstva s islamom, ale koncepcia Ruska ako euroázijskej veľmoci.
To mohlo prekvapiť len nenapraviteľných rojkov. Poľské a české bezpečnostné rozhodnutie nevzišlo z toho, že by obe krajiny ponímali Rusko ako nepriateľa. Je pre ne dôležité, lebo sa tým zakotvujú v bezpečnom priestore. Z tohto hľadiska je Ficova politika voči Rusku v rozpore so štátnym záujmom Slovenskej republiky, pokiaľ zaň pokladáme spoľahlivú ukotvenosť v euroatlantickom systéme. Blúznenie občana Chelemendika, ktorý je dnes spolu s Jánom Čarnogurským najväčším obhajcom ruských záujmov na Slovensku, o dominantnej svetovej role rubľa, odporuje už len zdravému rozumu.
Ak sa to nápadne podobá na dnešné Slovensko, nemýlite sa. Slovensko nie je síce veľmocou, ale základné črty Ficovej, Slotovej a Mečiarovej politiky sú rovnaké ako Putinove. Všetky tri strany sú si navzájom blízke v príklone k autokratickej politike a odpore k západnej civilizácii. Nerozpoznanie tejto bazálnej spoločnej črty dnešnej vládnej koalície bolo veľkým Dzurindovým omylom a doteraz prežíva v neschopnosti parlamentnej opozície jasne sa od vlády dištancovať.
