tále pokúšajú popierať staré a nastoľovať nové normy a pravidlá. Český štrukturalista Jan Mukařovský vo svojej známej eseji Estetická funkcia, norma a hodnota ako sociálne fakty (1936) uvádza ako príklad na normy, ktoré majú tendenciu byť stabilné a nemenné, právne normy (zákony). Ich protipólom sú umelecké normy, ktoré rýchlo podliehajú zmenám. Jazyk je v tom rozpätí kdesi uprostred.
Pravidlá ako uznanie všeobecnej záväznosti normy zahrnujú v sebe zvyčajne aj výnimky. Výnimky sú teda známe, minimálne v pravidlách dostupné, a tak ich prítomnosť by nemala prekvapovať.
Z verejnej komunikácie a verejného správania našej spoločnosti sa dá vypozorovať, že voči výnimkám v rozmanitých pravidlách zaujímame rozličné postoje. Jedny výnimky nás do nepríčetnosti dráždia, voči iným sme celkom ľahostajní.
Do prvej skupiny patria napríklad výnimky z jazykových pravidiel (gramatických, pravopisných). Ich prítomnosť v jazyku mnohých priam vytáča a vedie často už ani nie k vtipkovaniu na tému jazykovej „zložitosti“, ale k hrubej ironizácii, ba dokonca k znevažovaniu jazyka samého. Dávajú mu malú nádej na prežitie. Vidia v ňom neschopnosť adekvátne tlmočiť cudzie jazykové systémy a iné kultúrne myslenie.
Opačný postoj, teda akási „otupenosť“ vo vnímaní výnimiek, sa jasne zrkadlí v našom každodennom správaní a v sociálnych vzťahoch. Možno je to preto, že v tomto prípade ide o svojvoľné udeľovanie výnimiek. Tento druh výnimiek nie je zahrnutý v nijakých pravidlách. Objavuje sa ad hoc v situáciách, na ktoré nie sme pripravení, a to nás zrejme odzbrojuje. Tupo pozorujeme, ako sa nám denno-denne rodia pred očami náhodné výnimky z „pravidiel“, ktorých platnosť očakávame. Možno pritom ľahko vtipkujeme na tému. Nijaká žlč. Neuráža nás to do takej miery ako výnimky z rytmického zákona či vybrané slová. Akosi sa „nič nedeje“, keď poniže hotela Patria vo Vysokých Tatrách zaflekuje pri našom chrbte Rover – práve konzumujeme guláš pri bufetovom stole. Parkovisko je oproti, ale Rover je výnimka. Správca parkoviska, ktorý od iných inkasuje slušnú sumičku parkovného, víta šoféra Rovera (či Roveru?) srdečným zvolaním: „Vážený pane, na tomto mieste nie je v nijakom, ale v nijakom prípade dovolené parkovanie!! Servus, Pišta! Vitaj! Ako sa máš?“ Nasleduje objatie. Zamknutie auta. A rodinný pochod do hôr – v Tatrách si vždy spomeniem na český film Ecce homo Homolka. Páni Váhu a Tatier, kamaráti z detstva, je to vlastne jedno. U lekára, na vrátnici štátnej inštitúcie, v autoservise. Rodina! Región! Kasta! Basta!
