Mažeme, vymazávame.
A čo potom? Otvárame virtuálne noviny. Jediným kliknutím spustíme lavínu na svoju hlavu. Píšu tam, že veľký spisovateľ je obyčajný udavač. Namotávame sa. Riešime to v svojich hlavách aj srdciach, čítame, študujeme a kde je pravda, nevieme! Prešli tri dni a obloha je desivo sivá ako v roku 1950. Bol či nebol udavač? Už ide jeseň. Nápis na múre hlása: Matej Kveták – teploš. Možno má čisté svedomie tento Matej Kveták, ktorého nepoznám, možno - ak je teploš, vôbec sa tým netají a hanlivý nápis ho neurazí. Možno... A čo spisovateľ? Nejde mi z hlavy. Čo ak je nevinný? Je jeseň, obloha sivá a meniny má Hedviga. Hedviga Malinová. Sedela tam, pred nami – v televízore, sedela v každej domácnosti ako v domčeku na stračej nôžke a bolo nám to jasné: psychopatka, ktorá si vymyslela, že ju zbili, zato že je Maďarka, aby bola zaujímavá. Pamätáte sa? A dnes každý súdny človek vie, že je to s jej „samozbitím“ celé nejaké podozrivé. Zmanipulované. A médiami vypustené k nám ako k rybám do rybníka. Ako otrávené žrádlo do našich hláv a sŕdc. Čo ak je nevinný spisovateľ Kundera, celý ten smiešny papier, z akejsi policajnej správy roku 1950, ktorý ani nepodpísal a ani neprešiel expertízou, vymyslený – čo ak sa niekto vydával zaňho..., čo ak? A kto sa mu ospravedlní? Celý svet sa pokloní na stračej nôžke?
