lo aspoň trocha ponoriť, svetové zásoby pitnej vody sa značne znížili. Len čo sa prasklina na povrchu asi pred mesiacom riadne zväčšila, rozhodol som sa vodnú nádrž definitívne odstrániť.
Zohnať v našej metropole príslušníkov robotníckej triedy je nesmierne náročné – ťažko uveriť, že tu štyridsať rokov vládla! Kto si chce objednať robotníka, musí hovoriť vynikajúco po ukrajinsky alebo po čínsky, pretože slovenskí sú nezaplatiteľní a skôr ich nájdete na stavbách v Dubline než v Rači. Cez známych sa mi ako zázrakom podarilo nájsť dvoch murárov, ktorí boli za značnú sumu ochotní nakrátko opustiť petržalské unimobunky s honosným anglickým názvom.
Starší páni dorazili v montérkach o ôsmej ráno a predstavili sa detskými menami Jožko a Maťko. Opýtal som sa ich, či si nedajú minerálku alebo džús. Sklamane krútili hlavami. Pivo? Oči im trocha zažiarili. Borovičku? Nadšene prikývli. Navrhli, aby sme si tykali a zveličene ma vychvaľovali. V priebehu dvoch dní ma zbavili zásob lacných zaprášených fľašiek, aké človek dostáva od úhlavných nepriateľov a nevie sa ich zbaviť ani pri otravných návštevách.
Keď mi rozjarení robotníci zavolali na mobil, aby som sa prišiel pozrieť, čo objavili pod vaňou, myslel som si, že sú už na záchytke a blúznia. Lenže potom som to uvidel. V rohu mojej kúpeľne v dokonalej izolácii a čiernočiernej tme za tie roky nerušene vznikla nová, paralelná civilizácia. O bizarnej zátoke by sa dali nakrútiť mnohé prírodopisné filmy, v slovenskom znení Dezider Točka a Svätopluk Šablatúra. Svetoví fyzici a biológovia nemuseli budovať dlhočizný experimentálny tunel pre uháňajúce častice, ušetrili by miliardy a napísali by hodnotné, ťažko zrozumiteľné dizertácie. Stačilo prísť ku mne, zízať na živé hmýrenie, analyzovať správanie a dekódovať záhadné jazyky, ktorými sa čudesné miniatúrne tvory dorozumievali.
