ich čaká. A to je práve to, že dejiny sa niektorí učia na dejepise a niektorí priamo stoja na barikáde, sú toho priami účastníci, svedkovia!
Takže, kým som sa ako malý chlapček hral pod pultom na skrývačku v našom súkromnom obchode, prišla do obchodu robotnícko-roľnícka vláda a zhabala mi súkromný pult nad hlavou a bolo po nádejnom budúcom malokapitalistovi, obchodníkovi s látkami. Pre rodičov to bol šok, ja som však rástol ďalej. Prvý polrok som sa v škole modlil, aby som už v druhom odušu vyspevoval Pieseň práce. Prudký štart do dejín malého človiečika! Z našich súkromných látok mi zostala len malá pionierska šatka, na dlhé roky uviazaná pod krkom. Bác, prvý gong mojej prvej osmičky.
Osmička v 1958, mala asi oddychový čas po maďarských krvavých udalostiach. Viem len to, že k pionierskej šatke mi pribudli dve zástavky v ruke s ktorými som cvičil na celoštátnej spartakiáde v Prahe a tešil sa, že bez nejakých väčších kiksov, som zapadol do masy a hlavne nevytŕčal a stačil držať krok!
A potom sa už všetko rútilo smelo vpred, sladké a pomerne slobodné 60. roky. Bol som už v hlavnom meste, prijali ma na vysokú školu aj napriek neodporúčaniu dedinskej straníckej organizácie, že som bol synom súkromného živnostníka. Ej veru pustili si blchu do kožucha, dostal som sa aj do vojenského umeleckého súboru, mal som päť dní do civilu a prišli Rusi. Písal sa rok 1968 a my sme boli v Litoměřiciach na zájazde, písali sme plagáty, ako: Hoj, mor ho, detvo môjho rodu. A vypočuli sme si dve panie, ako si šepkajú „Vidíš Máňo to je taky pro maďarskí vojáky“ Keď sme sa vrátili do Bratislavy, pod oknami stál ruský tank a Rusi ozbrojení po uši po nás posmešne pokukávali, ale len do chvíle, kým som nevytiahol violončelo a nezačal bojovať so zbraňou, ktorú som síce neovládol, ale úspešne som ich zahnal do tanku až do stiahnutia sa do inej ulice. Skrátka, bojoval som, ako som len vládal s presilou, v duchu hesla „Sme s vami, buďte s nami“. Na križovatke na červenú zostala stáť šestotrojka a v nej súdruh Biľak. Mal otvorené okienko a ja som sa vrhol k nemu s výkrikom: „Vasil podpíš sa mi.“ Nepodpísal sa, zbabelo ušiel. Takí to boli funkcionári, ako naši dôstojníci, čo nás nechali v kasárňach samých, keď zistili, že sa ku kasárňam sťahuje ruská jednotka. Heslo sa v praxi neosvedčilo!
