áľovských palácov. Spolupracovali na tom mnohí azylanti vo východoeurópskych krajinách, neraz aj z radov bývalých zahraničných študentov. Tí z času na čas odchádzali na „návštevu domov“. V skutočnosti odchádzali do Moskvy, kde boli vybavení novou identitou a dislokovaní podľa potrieb obchodníkov so zbraňami. Mohli byť nasadení kdekoľvek, pretože poznali tamojšie zvyklosti a orientovali sa v opozícii i v podsvetí. Mali podplatených policajtov, ktorí ich chránili a v prípade potreby ich vopred upozornili. O každej takejto ceste potom museli napísať správu, takže všetky tzv. „cesty domov“ mali zakončenie v kanceláriách ŠtB. Takto vytvorená sieť bola často financovaná aj z takzvaného Fondu solidarity, na ktorý prispievali občania Československa a ktorý bol oficiálne prezentovaný ako fond na pomoc chudobným a hladujúcim. Všade, kde bolo ohnisko napätia, boli prítomní agenti týchto obchodov. Kde nebolo, zámerne sa vytvorilo. Všade, kde sa pohybovali východní agenti vojenskej rozviedky a kontrarozviedky, sa predávali zbrane, boli vydieraní domáci politickí činitelia, organizovali sa únosy a vraždy a menili sa spoločenské zriadenia.
V Piešťanoch fungovalo stredisko s názvom „Výcvikové kurzy pre zahraničných poslucháčov“, ktoré bolo súčasťou vojenského útvaru. V tomto stredisku pôsobil ako špecialista na elektrovýzbroj bojových lietadiel aj pplk. Ing. Ľudovít Cervan, ktorý prednášal najmä arabským frekventantom. Viackrát sa nechal počuť, že obchod, ktorý organizuje, vytvorí z Československa najbohatšiu krajinu východnej Európy. Počas svojej kariéry bol oficiálne dislokovaný vo vojenských misiách v Sýrii a Indonézii, neoficiálne okrem iných krajín aj v Saudskej Arábii, Lýbii a Iráne. Podľa jeho blízkych spolupracovníkov sa v Iráne podieľal na jednom z najväčších obchodov so zbraňami v histórii ČSSR.
