do svojho textu niečo, na čo by som ja nikdy neprišiel.
Gabriela mi napríklad poslala v maile s poviedkou o bezdomovcovi skvelú hlášku: Bezdomov sú ruky, na ktorých smieš plakať... Je to vtipné, ale ide z toho aj mráz. Tento výraz zľudovie, a to nielen v bezdomoveckej komunite. Čítam ďalej. Vo vynikajúcom preklade Kataríny Laučíkovej vyšli básne Tomasza Rózyckého. Je v nich veľa silných, intenzívnych pasáží, ale jeden verš sa mi žeravo vryl do mozgu: je o tých, ktorí vedia, „prečo je tak ľahké nás zabiť a tak ťažké nás pochovať.“ A ja som náhle pocítil vďačnosť za to, že môžem byť tým, koho je tak ľahko zabiť. Ale čítam ďalej. V buklete CD Ireny a Vojtěcha Havlovcov čítam (skôr než ich začnem počúvať) názvy piesní, ktoré sú samy osebe básničkami: V úsvitu rosy, Neboj se mi, Nežně ke světlu, Tma uklouzla, Višňové panénky, Pyšnička o višni... Pyšnička je „písnička“, ktorá je pyšná na to, že zaznela. A pokračujem v čítaní. Michal Ajvaz si celý rok vymieňal maily s Ivanom Havlom na tému sna. Písali si nielen svoje sny, ale aj inšpirujúce úvahy o snívaní. Niektoré vety akoby vykĺzli zo sna: „Popis bývá to nejtěžší, a pokud je správně proveden, odhaluje to nejpodstatnější na věci./ Zdá se mi, že ani budoucnost se nezdá do daleka. / Ve snu cítím strašné úsilí o kategorizaci, ještě silnější než v bdělém stavu.“
