Keď k nám vo štvrtok prišla do redakcie zásielka s bielym práškom, volala sa polícia. Aj keď bol v obálke papierik, na ktorom bol strojom naklepaný nápis „sadra“.
Keď náš ekonomický redaktor Ľuboš Jančík v piatok telefonoval so šéfom Sociálnej poisťovne Muňkom, ktorý mu povedal, že počet ľudí, čo budúci rok vystúpia z druhého piliera, určovali „matematicko-fyzikálnymi modelmi“, že účty s úsporami v druhom pilieri sú vybielené a iné šialenosti, púšťal potom nahrávku kolegom, aby si overil, či je to skutočne Muňkov hlas. Aj keď vykrútil jeho číslo.
Keď český Respekt pred dvoma týždňami prvýkrát napísal, že spisovateľ Milan Kundera v päťdesiatych rokoch udal režimu človeka, čo potom strávil pätnásť rokov v lágri, začali mu niektorí žurnalisti vyčítať, že to vôbec zverejnil a iní, že fakty nedostatočne preveril. Aj keď mali oficiálny archívny dokument, čo udanie zachytáva. Čo spája tieto prípady? Niektoré informácie pripadajú novinárom príliš nebezpečné, neuveriteľné alebo nepríjemné, aby verili vlastným očiam a ušiam. Čomu teda majú veriť?
