i aj Slováci. „V tej chvíli som sa zachoval,“ píše Palata, „ako typický Čech, ktorý si akosi automaticky privlastňuje všetko československé.“
Ak sa Luboš Palata zachoval „ako typický Čech“, tak na druhej strane mnohí „typickí Slováci“ takmer nič československé – rovnako ako nič uhorské – za slovenské nepovažujú; alebo aspoň nie za súčasť slovenských dejín. Slovenské je pre nich iba to, čo sa udialo medzi rokmi 1939 - 1945 (Slovenské národné povstanie pre nich však slovenské nie je), a potom už len to, čo sa odohralo po roku 1993. Že sme niekedy boli súčasťou – a často podstatnou súčasťou – uhorských a najmä československých dejín, akoby ani neexistovalo. Myslím na to aj dnes, keď je 28. október štátnym sviatkom v Českej, ale už nie v Slovenskej republike. Pričom pre národnú a politickú emancipáciu Slovákov bol vznik Československa nepochybne významnejší než pre samotných Čechov. Na Slovensku je však štátnym sviatkom 1. január (v Česku nie).
Sir Nicolas Winton, ktorý zachránil takmer 700 českých a slovenských židovských detí pred istou smrťou v plynových komorách, počas návštevy jej veličenstva Alžbety II. na Slovensku v rozhovore pre SME povedal: „Priznám sa, že veľmi nerozumiem, čo sa vo svete momentálne deje. Na jednej strane máme Európsku úniu, ktorá spája veľké štáty. Na druhej strane, tie malé sa delia a stávajú sa ešte menšími.“ Teraz, po krvavom rozpade Juhoslávie, rozpad čaká zrejme Bosnu a Hercegovinu, ba dokonca možno aj Belgicko.
