Štyri dni delili od seba dve dôležité udalosti v Nemecku. Boli dané do súvisu a spustili nešťastnú debatu. Prvá sa týkala výročnej správy Náboženská sloboda vo svete, ktorej hlavnou témou bolo prenasledovanie kresťanov vo svete, rapídny nárast násilia voči kresťanom bol podľa autorov zaznamenaný najmä v moslimských krajinách.
Druhou udalosťou bolo otvorenie mešity v nemeckom meste Duisburg. Mnohí politici hovorili pri strihaní stuhy o monumentálnom zázraku. Kupola je vysoká 23 metrov. Do mešity sa vmestí 1200 veriacich. Veľkoleposť stavby však nebola meraná len rozmermi, ale predovšetkým tým, že bez väčších protestov mohla byť za tri a pol roka postavená na nemeckom území. Na jednej strane bola reč o úspechoch multikulturalizmu, na strane druhej, pri pomyslení na prvú udalosť, o rozmachu islamu. Karty sa zamiešali a aby národ v hanbe neostal a nevyzeral ako hlupák, ktorý vonku málo dostane, ale doma veľa dáva, bolo treba pár dní po otvorení duisburský zázrak nanovo prehodnotiť.
Zástupcovia krajinskej vlády, ktorým pod oknami vyrástla najväčšia mešita Nemecka, pod tlakom zmiernili svoje ódy a obracali sa narýchlo na Turecko s výzvou, aby aj ono pohlo so stavbami pre kresťanov. Lebo, ako povedal jeden z ministrov, požiadavky Nemcov po otvorení mešity v Duisburgu narástli.
Tomu sa hovorí reciprocita, a v tomto prípade znamená asi toľko, že práva moslimov u nás budeme merať právami kresťanov vo svete, naše požiadavky na práva kresťanov vo svete budú zas limitované stavbami pre moslimov v Európe, čím väčšia stavba, tým väčšie požiadavky. Ak sa u nás nepostaví nič, možno sa na prenasledovaných kresťanov vo svete aj zabudne. Hoc toho času čaká v Nemecku na realizáciu približne 200 mešít, takže ostáva nádej, že politici si na problém kresťanov aspoň pri strihaní pások predsa len spomenú.
