av z marca 1946: „Od Štetína pri Baltiku po Terst pri Jadrane sa spustila krížom cez kontinent železná opona. Za touto čiarou ležia všetky hlavné mestá štátov strednej a východnej Európy. Varšava, Berlín, Praha, Viedeň, Budapešť, Belehrad, Bukurešť a Sofia, všetky tieto slávne mestá spadajú do sovietskej sféry a sú podrobené silnej a stupňujúcej sa kontrole Moskvy.“
V Československu, ktoré už vtedy predvídavo zaradil do komunistického bloku, železná opona nebola iba metaforou, bol to hmatateľný a ponižujúci dôkaz existencie dvoch svetov. Nikde to tak nebilo do očí ako v Devíne: na ten druhý svet sme sa mohli pozerať iba ako na Mesiac. Aj preto sa jedným z prvých symbolických skutkov po revolúcii stal pochod do Hainburgu. Desiateho decembra 1989, na Medzinárodný deň ľudských práv, presne dvadsať rokov po tom, čo Gustáv Husák vyhlásil, že hranice nie sú korzo a zatvoril ich, sme ľudí na mítingoch pozvali „pozrieť sa na Devín z druhého brehu Dunaja“. Prišlo ich takmer stopäťdesiattisíc – peši, na bicykloch, na pleciach rodičov i v kočíkoch. Pri rakúskom brehu rieky pozdravili Európu Ján Budaj a Milan Kňažko. Z lode zakotvenej na Dunaji spieval Karel Kryl. Na druhej strane pri Devíne stovky rúk držali obrovskú trikolóru.
To všetko – mágia devínskeho hradu a sútoku riek, prízrak geopolitickej brutality rozdeleného sveta, zápas za odstránenie železnej opony – sa teraz odhalilo aj pred očami kráľovnej. Stretnutím s vojnovými veteránmi a Nicholasom Wintonom, ktorý v roku 1939 zachránil stovky českých a slovenských detí zo židovských rodín pred smrťou v koncentrákoch, si pripomenula zápas s nacizmom. Položila veniec k pamätníku Brána slobody vytvoreného Petrom Mészárošom ako hold obetiam inej diktatúry. Potom odhalila sochu Milana Lukáča a pokročila k fotografiám zobrazujúcim starú hranicu s ostnatým drôtom, ale aj rozžiarené tváre z pochodu do Hainburgu. Vďaka dramaturgii britských diplomatov tak návšteva britskej panovníčky mala aj silný hodnotový rozmer.
