(„Väčšina je zlá.“) Odišiel do bezdomovia a živil sa korienkami. Tento spôsob stravy mu však privodil vodnatieľku. Vrátil sa do mesta, hľadal doktorov a keďže múdrych nenašiel, rozhodol sa vyliečiť sa sám. Liekom na vodnatieľku musí byť oheň, uzavrel a ľahol si do hnoja, do ktorého búšilo slnko. Zababúšil sa do hnojovej prikrývky a čakal. Periny na slnku ťažkli, vankúš pod hlavou klesal na dno. Na dno hnoja. Napokon... Filozof väziaci v hnoji prilákal túlavých psov. Hladných.
„Ja som teraz dostal všetky choroby - aids, syfilis...“ hovorí na obrazovke televízora režisér Juraj Jakubisko. Sedí pri veľkom stole v spoločnosti ministra Harabina, tlačí chlebíček s Oklamčákom, opeká vola obkolesený dvorom papalášov. Politici, ich ženy, milenky, matky, deti, boháči, víťazi a porotcovia televíznych súťaží, spotrební a spotrebovaní umelci, tehotné panie továrnikové, moderátori. („Prudko brzdia chevrolety, náprsenky, epolety... generáli a vikingovia, admiráli a göringovia, bojari a bambirálovia. Vel! Vy! Slan! Co! Via! Bu! Bli! Ny!“)
