rzenálu komplikácií zahrnul dvojtvary. Argumentoval tým, že z dvoch hláskovo alebo tvarovo odlišných podôb jedného slova sa používa aj tak iba jedna. Nik vraj nehovorí ten „fašiang“, iba tie „fašiangy“, nik nehovorí „dužnina“ broskyne, iba „dužina“ broskyne, je to jednoducho vývoj a ten treba zohľadňovať.
Ale aký je to vývoj, keď mu nedáme viac šancí, viac cestičiek, ktorými sa môže uberať. Mne tie menej frekventované podoby jedného slova v slovníku až tak neprekážajú. Isteže, jedna z dvoch alebo aj z troch podôb jedného slova býva frekventovanejšia, ale stáva sa aj to, že frekvencia používania sa z nejakého dôvodu obráti – ak je tá možnosť – v prospech menej používaného slova. Toto poznanie som nadobudla pri čítaní knihy arabského autora o dejinách Egypta. Na označenie vojenských oddielov zložených z otrokov sa v nej používa výraz „mamlúk – mamlúkovia“, čo je staršia variantná podoba slova „mameluk“. Obe podoby majú charakter historického termínu. „Mamlúka“ by ste však darmo hľadali v súčasnom slovníku. Je tam iba „mameluk“. Nedalo mi to, nuž som pátrala, čo spôsobilo oživenie tejto podoby slova, ktorá sa objavuje napríklad aj v aktuálnom študijnom programe arabský jazyk a kultúra na UK v Bratislave („Arabská literatúra za Fátimovcov a mamlúkov“ – www.fphil.uniba.sk). Jedna z interpretácií, ku ktorej som sa dopracovala vďaka absolventom arabistiky, ukazuje vývinovú cestičku vo vzťahu medzi dvoma podobami tohto slova. „Mameluk“ je vraj v súčasnosti silno poznačený negatívnym, pejoratívnym významom – hlupák, neotesanec. Potrebám odborného jazyka väčšmi vyhovuje tá podoba tohto slova, ktorá nie je zaťažená negatívnou konotáciou. A tak je možné, že sa „mamlúk“ ako variantná podoba „mameluka“ čoskoro vráti aj do aktuálneho slovníka slovenčiny. Vývin ukázal, že je potrebný. Aspoň pre menšinu – pre záujemcov o históriu.
