Kto nikdy naživo nevidel zhromaždenia veriacich v extáze, pastorov, ktorí chrlia kliatby, a skupiny žien, čo akoby z oka vypadli Whoopy Goldbergovej, rytmicky sa vlniace a vykrikujúce „Oh, Jesus!“, o tom možno získal akú-takú predstavu z filmu Borat, ale nazdával sa, že je to satirický výmysel, rovnaký, ako bolo vykreslenie Kazachstanu. Nie, to, čo predvádzal Sacha Baron Cohen, nebola skrytá kamera, on len zopakoval, čo sa dialo okolo neho. Skrátka, popri ktorejkoľvek z takýchto amerických fundamentalistických ceremónií vyzerá taliansky rituál na Sviatok krvi svätého Gennara v Neapole ako zhromaždenie osvietenských učencov.
Koncom šesťdesiatych rokov som v Oklahome navštívil Oral Roberts University (Oral Roberts bol jedným z tých charizmatických televíznych kazateľov), ktorej dominovala vysielačka na rotujúcom podstavci: veriaci posielali dary a podľa výšky sumy vysielačka šírila do éteru ich modlitby. Na to, aby niekoho prijali ako vyučujúceho na univerzitu, bolo treba predovšetkým vypísať dotazník, v ktorom bola aj táto otázka: „Do you speak in tongues?“ teda „Máte dar jazyka, tak ako apoštoli?“ Známy bol prípad istého mladého profesora, ktorý veľmi potreboval prácu, no keďže na spomínanú otázku odpovedal „Not yet - Ešte nie,“ prijali ho iba na skúšku.
Fundamentalistické cirkvi boli antidarwinovské, proti potratom, pokladali modlenie sa v školách za povinné, v niektorých prípadoch boli antisemitské a antikatolícke, v mnohých prípadoch segregacionistické, no až donedávna, len niekoľko desaťročí nazad, predstavovali len pomerne marginálny fenomén, limitovaný na americký Bible belt - teda prevažne evanjelicko-protestantské štáty juhovýchodnej časti USA. Oficiálnu tvár krajiny reprezentovali vlády, ktoré veľmi pozorne dbali na oddelenie politiky od náboženstva, univerzít, umelcov a spisovateľov, ako aj od Hollywoodu.
Roku 1980 venoval Furio Colombo svoju knihu Boh Ameriky práve fundamentalistickým hnutiam, no mnohí sa na ňu pozerali skôr ako na pesimistické proroctvo než ako na správu o stupňujúcej sa znepokojivej realite. Colombo svoju knihu reeditoval nedávno (pred niekoľkými týždňami sa predávala spolu s denníkom Unita) s novým úvodom, ktorý si tentoraz už nikto nepomýli s proroctvom. Podľa Colomba náboženstvo vstúpilo do americkej politiky roku 1979 počas kampane Jimmyho Cartera a Ronalda Reagana. Jimmy Carter bol dobrý liberál, no zároveň horlivý kresťan, jeden z tých, ktorí si hovorili „born again“, znovuzrodení vo viere. Ronald Reagan bol konzervatívec, no bývalý príslušník šoubiznisu, žoviálny, mondénny a nábožensky založený iba do tej miery, že každú nedeľu navštívil kostol. Tak sa stalo, že skupina siedmich fundamentalistiek sa postavila za Reagana a on sa im odmenil zdôraznením svojich náboženských pozícií, napríklad tým, že nominoval do Najvyššieho súdu sudcov, ktorí boli proti potratom.
