Keď som sa niečo po polnoci v utorok 4. novembra 2008 pripojil k rozjasaným davom pred Bielym domom, bolo to, akoby som tancoval s dejinami. Za zvuku bubnov dav skandoval: „Bush, prac sa von! Dovidenia - nia-nia-nia-nia! Obama! Obama!“ Z áut sa ozývalo trúbenie klaksónov. Z otvoreného okna jasnočervenej dodávky kvílil saxofón. Mladý muž búchal do hrnca kovovou lyžicou. „V živote som nebola na takejto super posviacke,“ zverila sa mi zasneným hlasom afroamerická pani v šatke s americkou zástavou a vlnila sa ďalej. A ako je už zvykom, všetci okolo mňa striedavo bľabotali do mobilov alebo nimi fotili.
Bolestná kapitola
Predovšetkým však títo prevažne mladí nadšenci skandovali heslo Yes We Can! Yes We Can! (Dokážeme to!) - leitmotív prejavu, ktorý Barack Obama chvíľu predtým predniesol v Chicagu. Trojštvrťový rytmus tohto hesla prevzali aj autá: tú-tú-tú. A keď som si okolo druhej líhal spať, pod oknom hotelovej izby sa ešte stále ozývalo: Yes-We-Can! Yes-We-Can!
Ale dokážu to naozaj? Dokáže to Barack Obama? Dokážeme to my všetci?
Keď sa povie, že Barack Obama bude prvým čiernym prezidentom v amerických dejinách, nie je to natoľko začiatok novej kapitoly ako posledné riadky poslednej kapitoly. Táto bolestná kapitola je nesmierne stará, no súčasne šokujúco súčasná.
Bol som sa pozrieť na hlasovanie vo volebnom stredisku v kostole africkej metodistickej episkopálnej cirkvi. Ako informoval nápis na stene, kostol bol založený roku 1787 na protest proti segregovaným bohoslužbám. Bol som snáď jediný beloch v tejto chudobnej štvrti na druhom brehu rieky Anacostia a baptistický farár, ktorý dozeral na riadny priebeh volieb, mi povedal, že mnohí Afroameričania prišli voliť po prvý raz. Priviedli so sebou deti, aby sa stali svedkami chvíle, o ktorej Martin Luther King mohol len snívať. Museli by ste počuť ich hlasy, aby ste si mohli naplno uvedomiť, čo bude znamenať už len samotný pohľad na čiernu rodinu, ako sa sťahuje do Bieleho domu.
Barack Obama je však oveľa viac než iba čierny Američan. Je jedným z čoraz väčšieho množstva občanov tohto popleteného sveta, z ktorých každý je individuálny etnický guláš. A to mu dáva právo reprezentovať všetkých Američanov s každým odtieňom farby pleti a každej etnickej zmesi. „Odkiaľ pochádzate?“ opýtal som sa človeka, ktorý vyzeral, že by mohol byť pôvodom zo severnej Afriky. Na chvíľu prestal tancovať, pozrel sa na mňa a povedal: „Z matky.“ Úžasná odpoveď a súčasne pokarhanie.
Barack Obama je totiž prvý postetnický prezident. Vnímať ho len v rámci čierno-bielej dichotómie by bolo asi ako snímať pestrofarebnú scénku na čiernobiely film. John McCain síce pasoval inštalatéra Joea za typického predstaviteľa staromódnej, údajne mlčiacej väčšiny nižšej vrstvy bielych Američanov, títo ľudia však dnes v skutočnosti predstavujú (nie veľmi) tichú menšinu. A inštalatér Joe hlasoval za Baracka Obamu. Novému prezidentovi pomohlo, že súčasná Amerika je demograficky čoraz rôznorodejšia. Túto rôznorodosť mal na mysli aj Bill Clinton, keď na Floride vyhlásil, že Florida a Barack Obama predstavujú súčasný svet a budúcu Ameriku. Mne sa skôr vidí, že je to presne naopak: predstavujú súčasnú Ameriku a budúci svet. Amerika dnes vedie tam, kde kedysi zaostávala.
