bkových emócií. Z uvedeného hľadiska sa zdá kuriózne, že práve takéto vertikálne situácie a nevysloviteľné prieniky vyhľadáva okrem iných umení i literatúra, teda tá oblasť komunikačnej estetiky, ktorej základným stavebným materiálom a dorozumievacím nástrojom je slovo, jazyk. Robí tak preto, aby prostredníctvom prieniku hĺbkovej emócie do ľudského vnútra merala, v ťažkej problémovej situácii testovala hodnotu ľudského charakteru, kvalitu materinskej, otcovskej, synovskej a inej roly človeka. Tejto neľahkej, takmer neprekonateľnej úlohy sa literatúra zmocňuje pomocou tzv. paralingválnej komunikácie, keď hlavným výpovedným nástrojom je hlboko zasiahnutá, mlčiaca tvár, z ktorej sa dá vyčítať, čo sa odohráva v ľudskom vnútri. Zmocňuje sa jej i poetikou nedopovedania a inými prostriedkami.
Jedným z nich je aj hovorenie niečím iným.
Všimnime si, ako sugestívne uplatnil tento postup poľský básnik a prozaik Tadeusz Nowak vo svojom románe A keď kráľom a keď katom budeš:
„Keď som došiel pred dom,“ hovorí sa tu z pozície syna o smrti otca, ktorý sa na ňu vo svojom veku už pripravoval, „obe krídla na vrátach do dvora boli otvorené. Do takých vrát vchádza svadba, rebrinák s obilím, do takých vrát vchádza archanjel, jednorožec, svätojánska papraď. No v týchto vrátach, otvorených dokorán, nebolo otca.“
