A: Inak sa veľa nemení, sneh sa topí pomaly a víno nenápadne, ale vytrvalo dražie. Aj nájomné mi zodvihli o tretinu. Hľadím teraz do všelijakých papierov, od daňového priznania až po šek za smeti, a zunovaný som už z tých celoživotných pretekov za peniažkami. Nikdy som nič nemal, nemám ani teraz a len stále ma nútia robiť.
B: Teda tak si žiješ, slovenský spisovateľ. Asi nepozeráš reklamy tých usmiatych deduškov a rozmaznaných detičiek, pionierov na reklamách pre šťastné hypotekárne zajtrajšky budovateľov dôchodcovských pilierov. Obleč si župan a prechádzaj sa po byte s pohárom whisky ako pán Kordiak. Je to reklama na správny život, tie všelijaké televízne panelákové seriály, kde sa nič nedeje, len tára o neuveriteľných banalitách. Sýte a skrotené zvieratká v klietke, bez ducha a duše, ktoré stále niečo žujú a chrumkajú a čímsi sa nalievajú. Je to pravda o našom „stajlovom“ živote. Spôsob hovoru, konania, myslenia a cítenia a vzťahov je sladkastý gýčik. Zdanlivo neškodný a milý, ale ako moderný trend, norma a kodifikácia ľudského správania, to je už zločin. A všelijaké tie pošty pre teba a „vedomostné” súťaže o prachy. Načo je potom nejaká kniha, časopis, koncert, obraz?
A: Syn si myslel, že mi urobí radosť, a vydal sa po stánkoch zháňať literárny časopis Romboid. Dosť ho prekvapili tie začudované predavačské pohľady, ba na jednej destinácii mu akýsi chlap povedal, že by nemal používať také slovo, lebo by ho mohli počuť Rómovia a bolo by zle.
