Je nepochybne dobré, že sa o pár dní uskutoční osobitné stretnutie predsedov vlád Slovenska a Maďarska. Ale nepochybne zlé, že súčasnú politicky napätú situáciu na ňom nedokážu ani upokojiť, ani vyriešiť. Dôvody sú známe a rovnaké na oboch stranách.
Spúšťacím mechanizmom zvýšených a odsúdeniahodných aktivít na oboch stranách bol futbalový zápas v Dunajskej Strede. Isteže, predtým bol celý rad iných a na oboch stranách, ale policajný útok, po ktorom zostali desiatky zranených ľudí, možno oprávnene považovať za kruciálny bod terajšej, viac ako iba nepríjemnej situácie. Žiaľ, otázka jeho oprávnenosti nebola dodnes riadne preukázaná a pravdu zrejme majú tí, ktorí tvrdia, že už ani nebude. Aj pre rozporné vyjadrenia premiéra Fica a ministra vnútra Kaliňáka. V takejto citlivej záležitosti totiž nemožno argumentovať raz tak a raz inak. Teda, či sa policajný útok uskutočnil preto, „lebo tam hajlovali, ukazovali holé zadky a robili tam iné neprístojnosti“, ako tvrdil Robert Fico. Alebo preto, lebo mu „predchádzalo napadnutie policajtov“, ako vravel Robert Kaliňák.
Nedá sa veriť ani jednému
Problémom je, že potom nemožno veriť ani jednému z nich. Nie po prvý raz, pri oznamovaní kauzy Hedvigy Malinovej to bolo rovnako. Odhliadnuc od toho, že ani premiérova, ani ministrova verzia oprávnenosť zákroku policajtov nevysvetľuje, ale zostáva stále otázna. Ak niekto na verejnosti „hajluje“ alebo ukazuje holý zadok, neznamená to automaticky, že ho policajt má hneď vyobšívať obuškom alebo nakopať. Zákon vraví čosi iné vrátane možnosti používania donucovacích prostriedkov. Pritom polícia by po viacerých predchádzajúcich zákrokoch – odvlečenia kazašskej novinárky spred prezidentského paláca v Bratislave, sprejera v Trnave, ktorému policajt rozbil nos, či zásahu v Nitre, ktorého výsledkom boli natrhnuté ústa flautistu – mala postupovať naozaj opatrnejšie.
