či nostalgicky spomínať na leto, na celý ten lascívny, krikľavý karneval pudov. Takéto čosi radia na jeseň ligotavé magazíny zamerané na „životný štýl“.
Už sa učíme, že z melanchólie možno mať pôžitok. Pred takými dvesto rokmi - v časoch, ktorým sa hovorilo „osvietené“ - melancholikov zatvárali do blázincov. Neviem, či to bolo správne, alebo nie. Len si pomyslite: koľko takých „melancholikov“ sa dnes voľne potuluje po svete. A vy nemôžete vedieť, ktorý z nich je čoho schopný.
Chúlostivé duše
Melanchólia - a nielen tá jesenná - bola kedysi výsadou cintľavých slečien. A chúlostivých básnických duší. Sokrates v časoch slnečnej a vzdušnej antiky zrejme nie náhodou povedal: „Keby si uvážil, že onú časť duše, ktorú sme pri našom osobnom nešťastí násilne potlačili a ktorá lačnela dosýta sa vyplakať a vyžalovať a takto upokojiť svoju prirodzenú túžbu po týchto prejavoch, že práve tú časť uspokojujú básnici a napĺňajú pocitmi slasti.“
Dnes sa už na melanchóliu - ktorú si často zamieňame s depresiou, pričom sa oháňame slovkom „depka“ - spolieha kadekto. Asi to bude tým, že vieme o sebe viac než naši predkovia. Hranice poznania sa rozširujú. Už vieme, čo všetko smieme. Vieme, že sa smieme spoliehať. Na kadečo. Vieme viac, než potrebujeme. Nevieme však, čo presne potrebujeme a koľko by toho malo byť. Koľko informácií o duševných poruchách v skutočnosti potrebujeme, aby sme mohli povedať, že sme zdraví? A aké množstvo akých údajov, ktorým ani nie vždy rozumieme, môže našu rovnováhu narušiť?
„Depka“ sa vždy zíde. Je to výstižné pomenovanie stavu, ktorý ešte nie je depresiou, iba takým malým, prchavým, súkromným rozmarom. Psychiatria vie, že depresia môže byť sezónna, môže súvisieť s počasím, podnebím, množstvom svetla. „Depka“ za depresiou v žiadnom prípade nechce zaostať, a tak aj ona usilovne hľadá oporu v klimatickom dianí. Jej obľúbenými sezónami sú jar a jeseň.
Ale globálne otepľovanie, ktoré čoskoro zlikviduje rozdiely medzi ročnými obdobiami, učiní možno rázny koniec aj so sezónnymi „depkami“. Potom si akiste nájdeme niečo iné, čím zamestnať svoje lenivejúce mysle.
Strach o seba
Ech, smrteľnosť, márnivosť života ľudského! Odchody a príchody! Narodenia a úmrtia! Rozpuk a vädnutie! Jestvuje účinnejšia, dramatickejšia pripomienka pominuteľnosti, než je cyklické striedanie ročných období? A jestvuje ročné obdobie, ktoré by ti akurátnejšie než jeseň pripomínalo, že: prach si a na prach sa obrátiš?
S pribúdajúcimi rokmi pribúdajú bilancie, sumarizácie. Tie, napríklad podľa alchymistickej tradície, sú základom melancholických stavov, hnilobného procesu symbolizovaného čiernym havranom. Alebo kopou hnoja. Ľakať sa teda netreba: melanchólia je totiž predzvesťou transmutácie, čiže celkovej osobnostnej premeny. Otázka je, či k lepšiemu. V takom svete, ako je tento. Záleží asi na tom, ako sa človek k melanchólii postaví, ako s ňou vie „pracovať“.
Plynúci čas stále väčšmi znejasňuje kontúry toho, čomu hovoríme „ja“. Prichádzajú na rad panické úteky k nahonobeným spomienkam. No a na jeseň po zotmení nemusíte si zapnúť telku, ale len potichu sedieť v kresle a nechať, aby sa k vám nahrnuli „obrázky“ minulosti. S Ferlinghettim povedané: Pictures of the Gone World. Aby sme opäť raz mohli mať pocit, že spomienky tvoria naše„ja“, našu osobnosť. A tak nás za jesenných podvečerov môže krásne trýzniť: buď to, že trápne scény a premeškané šance z minulosti sa vyplavujú priostro, alebo tým, že spomienky vybledli, vyprchali, všetko sa pomiešalo a teraz nevieme, ako sami seba vymedziť, ohraničiť a či ste vy ešte vôbec vy. A v tomto bode sa človek môže opäť oddávať strachu o seba. Presnejšie: strachu o vlastníctvo seba. Pretože byť sebou už dávno neviete; tak sa aspoň snažíte seba - alebo to, o čom si myslíte, že ste to vy - vlastniť.
