Nicholas Goodrick-Clarke
Okultní kořeny nacizmu
Preklad Miloslav Korbelík
Praha 2005
Okultní kořeny nacizmu som si zakúpila minulý týždeň, aby som sa zase raz trošku zorientovala v záplave ezotericko-politických somárstiev, s ktorými som sa prvýkrát stretla ešte dávno v Jitru kouzelníků. Opäť sa mi potvrdilo, ako veľmi ľudia túžia, aby zlo nebolo arendtovsky banálne a že hlavne preto kritici tak tvrdo a neúprosne útočili na Hannu Arendtovú za jej prácu o Eichmannovi.
Zrejme aj preto ľudia povýšili stelesnenie zla, Svetlonosa - Lucifera, na najkrajšieho padlého anjela, ktorý sa postavil priamo proti Bohu. Podľahnúť totiž trápnemu a sprostému zlu šéfa, tajomníka, partnera, sudcu, politika, závisti alebo hrabivosti je predsa úbohé a hanebné. Ale podľahnúť temným silám, tajným kultom, mesiášskym naplneniam času, tajnej teokracii - to už hanebné nie je. Veď proti tomu všetkému je „obyčajný“ človek logicky bezmocný. Ak sme teda slúžili alebo slúžime zlu, nie sme zodpovední a nie sme vinní. Nakoniec aj ten krpatý a všestranne neukojený kaprál Hitler bol len nástrojom okultných magických síl, ako sa dočítame aj v tejto knihe, vyzbrojenej navyše neuveriteľným poznámkovým aparátom.
Knihu som neroztrhala, len otočila dolu hlavou a nechala na kredenci v kuchyni, nech ma chvíľu straší pred ľahkovážnym hlúpnutím.
Ralf Dahrendorf Preklad Jana Zoubková
Pokoušení ne svobodyH&H
- Intelektuálové v časech zkoušek Praha 2008
„Mala som Dahrendorfa,“ povedala som, keď som vyšla zo skúšky. „A?“ - opýtal sa kolega Beloševský. „Nič moc,“ - povedala som. Veruže nič moc, zdal sa mi na škole mŕtvy a nudný tak ako Marx a Pitirim - Sorokin aj Weber. Čo, pochopiteľne, svedčí o „ničom moc“ a množstve slamy v mojej hlave. Navyše Ralf Dahrendorf ale už vôbec nebol mŕtvy, čím som si s ním na stretnutí po revolúcii na hradčianskej konferencii vyrobila riadne faux pas. Ešteže sa z nemeckého pána stal anglický a teda voči mojej (s)prostorekosti imúnny džentlmen.
Pokoušení nesvobody, dopísané v roku 2005, je pre mňa na jednej strane priam kulinárskym zážitkom a na druhej strane mi je ľúto, že, prirodzene, nevzniklo skôr. Keď som publikovala koncom jari 1990 v Listoch v naivnej viere v intelektuálnu sebareflexiu esej Intelektuáli, von z politiky?!, nebola by som sa asi až tak veľmi trápila nevraživosťou a útokmi svojich revolučných intelektuálnych kolegov. A keby som mohla takúto knihu čítať v rokoch normalizácie, možno by som až tak netrpela pochybnosťami a sebatrýznením, že aj keď iní sú kdesi inde, nemusím ešte ja byť celkom tá chybná. No áno, keby, keby, boli by sme v nebi... a kniha, prirodzene, nemohla vzniknúť skôr.
