všetkými krivdami sveta. Celá taká rozprávková babička. Kýva hlavou a pýta sa: „Venčíš, moja, venčíš?“ „Venčím, teta,“ odpovedám a hádžem loptu ďalej, smerom k lavičkám, na ktorých nikto nie je, ani mamičky s deťmi, ani bezdomovci, ani pankáči, ani raperi, a dokonca ani vreckoví zlodeji z Račka dnes nie. „Ako pekne behá ten psík,“ povie ešte ona - rozprávková - a kyvkajúc hlavou sa pohne smerom ďalej, k záhonu ruží. Tam tašky zloží, akoby si chcela oddýchnuť, vytiahne odkiaľsi žabikláč a milá zlatá babička začne ruže jednu za druhou rezať a ládovať navrch tašky.
S otvorenou hubou na to pozerám a hovorím si, že to vari nie je možné. „Ale je, dievčička, je to možné,“ ozve sa vo mne hlas necenzurovaného Pavla Dobšinského, „veď žiješ v krajine celé roky potiahnutej červeným súknom, tak čo by si chcela?“ „Veď hej,“ hovorím mu, „veď všetci tu kradnú z verejných zdrojov a iné miliardy, tak čo jedna babka a jej pár ruží zo záhonu na Račku!“ Súhlasím v duchu, ale nemôžem sa ubrániť hrôzostrašnému vytriezveniu z krásnej rozprávkovej starenky. Chcem–nechcem, krútim hlavou. Tu sa na mňa rozprávková babička opäť tak láskavo zahľadí, usmeje sa a vraví: „Neprekáža ti, že si tu natrhám pár ruží?“ pýta sa a ja len pokrčím plecami.
Panebože! Čo sa to s týmto svetom deje, to aby som radila rozprávkovým babičkám čo je a nie je správne? Kam sme to dospeli? Čo jej mám povedať? Sama venčím psa protizákonne, mal by mať košík alebo byť stále na špagáte, vkuse priviazaný, a nie slobodne behať po trávniku za loptou! Otočím sa k babičke chrbtom a nič nevravím, je mi dáko zle z toho všetkého. Pred zákonom sme zločincami obe - aj ja, „dievčička“ so psom, aj babka s ružami. „Len pre pi... a ko...ov sú zákony!“ Ozve sa vo mne opäť tajomný hlas! „Normálny človek nepotrebuje zákony!“ Vravím si a obzerám sa, či niekde nesliedia policajti - ale vzduch je čistý a ja zásadne hádžem lopty psovi tam, kde nikto nie je, nechce sa mi vysvetľovať, že ten pes nič neurobí. Nechce sa mi vysvetľovať, že hrubokrkí majitelia pitbulov budú vždy mať svojich psov v dosahu detských hrdielok a my s našimi gulášmi sa budeme so strachom obzerať, či nikto nejde. Nechce sa mi hovoriť rozprávkovej babičke, že trhať ruže nie je správne. A okrem toho - nech si trhá, ak sa jej, rozprávkovej, po takom dlhom čase spánku v krajine temna už tak zatmelo pred očami, že si ani nepamätá, že sa to nepatrí. „Hvězdné nebe nade mnou a mravní zákon ve mně!“ vravím si, kým rýchlo prebehnem cez nápis „Voľný pohyb psa zakázaný.“ Ešteže žijeme v časoch, keď tam namiesto pes nie je napísané „černoch“ alebo „žid“, pretože sú ľudia, ktorí by z úcty pred zákonom ctili i to.
