nehovoria po bratislavsky. Myslím, že toto všetko je stará otrepaná pesnička a že v podobe slovenčiny, ktorá znie z divadelných javísk, sa v súčasnosti odrážajú aj iné javy vhodné na „trúsenie“ kaviarenských rečí. (Kaviarenských preto, že napríklad štýly hovorenej podoby slovenského jazyka nielen v divadle, ale vo všeobecnosti, zaujímajú u nás možno desiatich odborných pracovníkov fonetických laboratórií a vysokoškolských pedagógov a tam to hasne.)
Ak teda zostaneme v divadle, máme hneď dve neošúchané témy. Jedna sa týka zvuku, druhá obsahu. Obe témy vnímam ako hodné zamyslenia a ako pozitívne stránky „slovenčiny v divadle“.
Určite je zaujímavé sledovať vývin a zmeny v hereckom hlasovom prejave a artikulácii. To, že divadlo pri uplatňovaní týchto výrazových prostriedkov scivilnelo, neznamená, že je dnes horšie alebo lepšie ako divadlo predchádzajúcich období. Je iné. Pre jedných prirodzenejšie, pre iných zasa málo dištančné, málo oddelené od reality. V každom prípade sa však už aj u nás dajú vybadať dobové artikulačné divadelné štýly. Keď sa pozriete na záznamy inscenácií spred tridsiatich, štyridsiatich rokov, vidno, ako v skoršom období prevládali skôr skupinové štýly artikulácie a ako sa tie postupne vyvíjali v prospech individuálneho rečového prejavu. Sama pre seba som si tie štýly označila trocha kuriózne ako „francúzsky typ slovenskej hereckej artikulácie“ – slová sa tvorili vpredu, úzko, veľmi mäkko, skôr horizontálne, a neskorší „nemecký typ“ – artikulácia zadná, hrdelná, skôr vertikálna. Medzi tým sa vždy našli solitéri, ktorí mali svoj nenapodobiteľný štýl. Súčasná civilnosť a individuálnosť rečového prejavu herca nie je bezštýlovosťou. Aj to je štýl. Štýl, ktorý umožňuje herečke alebo hercovi koncentrovať pozornosť a dych nielen na ústa, ale rovnomerne a súčinne sa prejavovať všetkými hereckými prostriedkami – pohybom, gestom, postojom, mimikou, rečou aj mlčaním.
