Príjemne ma prekvapilo, koľko sa ozýva ľudí, ktorí ponúkajú finančnú pomoc. Občania pochopili, že ak im na niektorej politickej osobnosti záleží, treba ju zviditeľniť a to dnes niečo stojí. Bez reklamy a premyslenej komunikačnej stratégie sa úspech nedostaví ani u najzdatnejších lídrov verejného života. Potenciálnych darcov odkazujem priamo na osobu, ktorú podporujeme, pretože ona momentálne prijímanie darov právne vyrovnáva a robí transparentným. Zastaraný zákon totiž darcovstvo komplikuje, priam znemožňuje. Navyše, limit štyri milióny korún na celú kampaň bol azda primeraný v roku 1993, ale pri dnešných cenách za reklamný čas a priestor je to úsmevný strop. Nie náhodou sa v straníckych špičkách udomácnilo prijímanie tučných zväzkov bankoviek v igelitových taškách. Ani za to nehrozia postihy, ak sa podarí nájsť zdecimovaného dôchodcu v garsónke a vydolovať z neho nečitateľný podpis na zdrap papiera.
Volebná kampaň smie oficiálne trvať iba štrnásť dní, takže aktívni kandidáti sústavne porušujú zákon – čoho sa, mimochodom, dopúšťajú aj pri zbieraní petičných podpisov, keď od sympatizantov ilegálne vyžadujú rodné číslo.
Najviac ma zaráža, že vládna moc upiera štvrť miliónu ľudí základné občianske právo – voliť v prezidentských voľbách. Ide o Slovákov pracujúcich v zahraničí, ktorým nepomôže volebný preukaz, pošta, ani fakt, že naše veľvyslanectvá sú územím Slovenskej republiky. Takéto mimoriadne obmedzené hlasovanie sa určite nekoná „na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva“.
