i z rodného mestečka. V tom čase pošta na seba neupozorňovala, ale existovala. A najmä fungovala. Môj list tých asi 120 kilometrov z Bratislavy prekonal tak, že ho na druhý deň doručili. Odpoveď takisto. Ako samozrejmosť, nie ako láskavosť. V krutých päťdesiatych rovnako ako za odmäku i za nekonečnej normalizácie. Takmer dodnes – a to napriek tomu, že od tých čias, čo zaviedli drahšie zásielky prvej triedy, to treba považovať za gavalierske gesto. Tie lacnejšie, obyčajné by totiž odvtedy mali podľa poštových predpisov doručovať až o dva dni. Asi ich doteraz rozličné e-maily a mobily odľahčili od osobnej pošty, takže na to stačili a navyše mali dobrú vôľu. Bolo to také príjemne ľudské.
Až približne do leta, keď som s nemilým prekvapením zistil, že korešpondencia sa odrazu za týždeň neotočí. Podľa poštových pečiatok sa občas zdá, že v onom meste dokonca každý deň ani nevyberú plné schránky. Žeby v rámci otepľovania atmosféry nečakaná epidémia spavej nemoci? Alebo rafinovaná reklama na listy prvej triedy?
