ú ako v škole. Výslednou a záverečnou známkou za všetko je koniec pozemského bytia, rozlúčka s velikánom!
Takouto rozlúčkou bol pohreb pápeža Jána Pavla II. To bolo niečo, dodnes mi behá mráz po chrbte, keď na rakve položená biblia musela sa podvoliť väčšej duchovnej sile a vetrík v podobe ducha svätého začal v nej listovať stránku za stránkou. A do toho hlas moderátora, ktorý oznamuje svetu, že toto smútočné zhromaždenie čo sa tu zišlo v Ríme, je, a teraz pozor: najväčšie množstvo ľudí všetkých čias, čo sa sústredilo na jednom mieste! To je známka, to je zhodnotenie života a práce jedného velikána. Dodnes sa hanbím sám pred sebou, že som Svätého otca niekedy upodozrieval, že keď tak sedel v kresle s prižmúrenými očami a opieral sa o pápežskú barlu, ktohovie na čo myslel, či sa v myšlienkach nevzďaľoval svojim ovečkám. Prepáč mi Svätý otec, že som ťa touto hriešnou úvahou chcel zosadiť zo stolca. Hriešnik na svätca nemá.
Na Pražskom hrade pri prvej návšteve som mal možnosť pobozkať ruku jeho svätosti, vtedy vás k nám pozval iný svetskejší velikán Václav Havel. A tomuto velikánovi som sa chystal podať ruku v sobotu večer po jeho premiére „Odchádzanie“. V súvislosti s podaním ruky Václavovi Havlovi mi prichádza na um niečo podobné, čo sa týka toho množstva ľudí všetkých čias na pohrebe Jána Pavla II. Václav Havel si podal ruku s toľkými osobnosťami a velikánmi sveta, s toľkými čerešničkami na torte sveta, že vlastne keď aj mne podá ruku, ako keby som sa dotkol tej lepšej stránky sveta. A to je pre mňa povzbudenie nech už premiéra dopadne ako chce!
