Havel – ako predstaviteľ Občianskeho fóra a náš hosť – si sadol doprostred stola, po jeho pravici Marta Kubišová, po jeho ľavici dramaturg Divadla Husa na provázku z Brna Petr Oslzlý. Atmosféra v ten večer bola úžasná. Sedel som za Havlom a chtiac-nechtiac som mal v zornom poli jeho nohy. Obrus splýval z prednej strany stola až na podlahu, ľudia z hľadiska teda pod stôl nevideli, ja som tam však zozadu videl veľmi dobre. Keď si vzal Havel do ruky mikrofón, zaznel ohlušujúci potlesk. Havel si odkašľal a pokojným, nekonfrontačným, vyrovnaným hlasom začal svoj prejav – prenikavú analýzu vtedajšej situácie. Po predchádzajúcich rečníkoch a ich pateticky vznosných alebo nervozitou prerývaných emotívnych výlevoch pôsobil Havel ako oáza pokoja a hrad prepevný.
Vtom som si všimol jeho nohy. Zatiaľ čo sa trup rečníka držal nad stolom vzpriamene a ruky uvážene gestikulovali, Havlove nohy pod stolom sa pohybovali celkom inak. Hekticky kmitali dopredu a dozadu, tu sa stiahli pod stoličku, vzápätí zasa vystrelili pod stôl. Havel mal vtedy pohodlne rozchodené čierne mokasíny, ustavične si ich pod stolom vyzúval a zasa obúval. V jednej chvíli nevedel pod stolom vyzutú topánku nájsť – noha v ponožke pátravo skúmala terén a horúčkovito hľadala zatúlanú mokasínu. Ruky nad stolom však napriek tomu gestikulovali pokojne a s mierou, hlas milo ráčkoval, znel priateľsky a vyrovnane. Iba Havlove neviditeľné nohy prezrádzali, čo sa v rečníkovi odohrávalo.
