Fotokópie aspoň nemajú taký punc záväznosti ako zrecenzované a všetkými autoritami posvätené učebnice. Napríklad tie na literatúru sú zo zásady zostavované tak, aby deti na celý zvyšok života literatúru znenávideli; za rôznymi vednými disciplínami učebnice tragicky nestíhajú a len taká geografia zaostáva za reálnym geopolitickým rozdelením sveta aj niekoľko desaťročí. Nehovoriac už o tom, že sú plné stereotypov, takže výnimkou nie je občianska náuka, v ktorej sú zobrazení len muži, a ak tam je jedna žena, tak len ako karikatúra. Toto všetko ministrov a tuším jednu ministerku školstva celých devätnásť rokov netrápilo. No žeby sa niečo začalo meniť?
Nedávno preletela mediálnym priestorom správa, že deti budú mať nový šlabikár a v ňom už mama nebude mať Emu, ale kameru. Dievčatko na obrazovke na otázku, ako sa jej nový šlabikár páči, povedalo, že kameru nemá, ale možno Ježiško donesie... Skutočne veľký prínos do výchovy. A ktovie, čo v krátkej budúcnosti nahradí kameru a ako bude učiteľka o pár rokov namáhavo a zbytočne vysvetľovať prváčikom, čo je to tá kamera, ktorú má mama. Ani toto nikoho netrápi.
A mnou preto lomcuje závisť, a to veru veľmi lomcuje. Lebo zatiaľ len Maďari žijúci na Slovensku dosiahli, že sa o ich učebniciach hovorí a hovorí. A my, úbohá väčšina, nositeľka štátnosti a všetkého posvätného - nič. Už devätnásť rokov ničovaté nič. Alebo že by predsa niečo? Lebo ďalšia zablúdená hviezda, čo preletela médiami bez toho, aby niekam dopadla, bola správa, že učebnice jazykov sa budú pripravovať na Slovensku pekne so slovenskými reáliami.
