Hneď pri začiatku svetovej ekonomickej krízy rozmýšľam, čo vedie k víťazstvu. Aj v našej situácii. Trójska vojna, ako hovoria niektorí, bola aj riešením ekonomickej situácie medzi Gréckom a bohatou Trójou. Boj o ďalší obchod, o trhy, mohol byť vážnejším dôvodom tiahnuť do boja než unesenie krásnej Heleny, ako znie oficiálna verzia. A vojna stála, surmili surmity, ale víťazstvo sa ku Grékom neklonilo. Padol Achiles, ich veľký protagonista. Veštba hovorila, že treba šípom zastreliť jeho vraha, a karta vo vojne sa obráti. Lenže kto má také šípy, ktoré by zastrelili Parida? Spomenuli si, že mrzák Filoktétes. Toho kedysi, keď išli do vojny, vyložili z lode na pustý ostrov. Lebo kazil morálku mužstva krikom a nariekaním. Pohrýzol ho had, noha mu hnisala a bolela ho, reval celé noci a mužstvo sa nevyspalo. Museli ho vysadiť. Ale teraz tie jeho šípy, ktoré dostal od božstva, neomylné, zasahujúce cieľ s božskou presnosťou, tie by sa im zišli. Vrátili sa teda na ostrov, kde kvílil Filoktétes a sršal nenávisťou a krivdou. Prehovárali ho, aby išiel k Tróji s nimi, alebo aby im dal svoju zbraň. Desať rokov bol na ostrove sám, a to ho zatvrdilo. Nie, nedám. Musel zasiahnuť boh, vlastne to bol boh nižšej inštancie, ktorý si musel božstvo iba vybojovať. Herakles. Zjavil sa, ako to v gréckej tragédii ináč ani nemôže byť, a Filoktétes sa poddal.