ivadelných predstaveniach a tak ďalej.“ Vždy sa to zvalí na mladých, hoci ťažko povedať, či do diskusných fór na internete, ktoré vulgárnosťou len tak prekypujú, najmä v reakciách na politické témy, vstupujú iba deti a mladí. Ťažko povedať, či je vulgárnosť v jazyku výsadou iba mladých, keď si ju ako ozdobnú figúru svojej rétoriky vžili naše politické špičky.
Jazyková vulgárnosť je širšou sociolingvistickou témou, jej prítomnosť alebo neprítomnosť odráža zložitejšie spoločenské procesy. Používanie vulgarizmov môže byť dôsledkom bezduchej imitácie, nízkeho stupňa sebahodnotenia, nízkej citlivosti, ale aj úmyslu zosmiešniť, ponížiť niekoho, ublížiť niekomu. Môže byť aj prejavom zlosti, sklamania, krajnej bezmocnosti a beznádeje. Aj gesta „Chcem byť horší, ako som“ alebo gesta „Aký som ja frajer, pozrite, ako mu to ukážem!“
Sprievodným znakom vulgarizácie, ale možno aj jej predpokladom, je absencia protipólu – slov krásnych, vznešených, možno až patetických. Tých nemáme, a hoci sa aj nejaké nájdu, akoby sme sa ich báli používať. Akoby „privznešené“ slová nás ponižovali, akoby sme ich používaním pôsobili príliš servilne. Mňa osobne táto skutočnosť zaujíma väčšmi ako prítomnosť vulgarizmov v hovorovej reči.
V každom americkom filme sa nielen „fuckuje“, ale každý hrdina tam sudcu oslovuje „Vaša Ctihodnosť“. V akej situácii a ako často použije bežný Slovák výrazy ako Vaša Ctihodnosť, Vaša Dôstojnosť, Vaša Excelencia, Vaša Eminencia. A vie vôbec, komu sú tieto úctivé oslovenia určené? Vlastne ani to nemusí vedieť, pretože aj texty popularizujúce tieto oslovenia odporúčajú používať ich Slovákom iba v súvislosti s cudzinou a cudzincami. Vaša Exelencia sa „vraj“ hodí na oslovenie cudzích prezidentov, veľvyslancov, cirkevných hodnostárov. Doma si „vraj“ vystačíme s oslovením „pán prezident, pani veľvyslankyňa“. Úctu treba prejaviť iba cudzincom... No, veď doma nikdy nie si prorokom. Alebo žeby nebolo komu tú úctu prejaviť?
