„Zabudol som Ti ‚predikovať‘, aby si uviedol aj zemepisné súradnice, lebo moje mapy sú len riedko pokryté menami, takže som vykoľajený, keď čítam: Mississauga. Okrem rieky Missinaiby sa nemám čoho chytiť: planiny (píšeš!), voda (píšeš!), cesty… Kristepane! Pošli mi nejaké body, prípadne mi napíš, či dobre vidíš Severnú korunu (Corona Borealis), ktorú ja vidím naozaj tak mizerne na severovýchode, že pochybujem, či je to vôbec ona.“
Na odpovede, hoci nepresné, nikdy nie je neskoro. Keď vyvrátim hlavu dohora, nevidím hviezdy. Obloha je nízko, akoby sa chcela priklopiť na zem, ale bráni jej v tom hustý dážď, a tak sa kĺže a poháňaná vetrom posúva ďalej predo mnou. Cez deň sa mraky zriedia a na oblohe sa retiazka z divých husí pokúša spojiť severný horizont s južným.
Asfaltová cesta preniká lesmi, ktoré presvetľuje len jas jazerných hladín. Vyzerám z okna auta, či niekde v mokrine neuvidím stáť losa po kolená vo vode. Z jeho nehybného postoja a sústredeného pohľadu by sa dalo vyčítať: nie som tu pre stromy, ani stromy tu nie sú pre mňa, som tu spolu so stromami. Kmene a konáre listnáčov, ktoré uhynuli z nadbytku vody, majú bielu, mŕtvolnú farbu. Vtáky ich však neopustili, práve naopak, kým stoja, zostávajú domovom a miestom odpočinku i obživy.
