Najnovší prípad odkrytia aktívnej spolupráce s mocenskými nástrojmi komunistického režimu je len ďalším potvrdením, že tému pamäti národa, a to vonkoncom nielen v rovine jej inštitucionalizovania, nemožno zamietnuť pod koberec, ani ju cynicky bagatelizovať, ako by to vládnuca suita chcela.
Pravda je, že kto bol evidovaný ako dôverník, nemusel o takejto evidencii vedieť. Ale kto bol evidovaný ako dôverník-rezident, ten bol „špeciálne vybraný, spoľahlivý, skúsený a odborne pripravený tajný spolupracovník, ktorý pod vedením operatívneho pracovníka riadil prácu jemu pridelených agentov“. Bývalý vojak z povolania, dnes riaditeľ Národného bezpečnostného úradu František Blanárik bol teda podľa tejto charakteristiky rezidenta vedomým tajným spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti, ktorý podľa spisu dodržiaval zásady konšpirácie. Vyplývalo to z jeho stupňa spolupráce.
