e tak či onak reflexom života. Ide predovšetkým o fenomén pokoja v epickom literárnom druhu, charakteristickom svojou spätosťou s odstupom a objektivitou.
Odstupovosť ako nástroj na zaujatie pokojného stanoviska však cítiť už v gnómických typoch ľudovej múdrosti, vyjadrenej v prísloviach a porekadlách, spojených zvyčajne s časovou dištanciou. V ustálených inštrukciách a konštatovaniach typu „narátať v duchu do desať“ alebo „ráno je múdrejšie večera“ sme v styku s takým typom temporálnosti, ktorá sa usiluje nejakú aktuálnu tenziu, napätie, duševnú traumu a ostrú problémovosť, zviazanú s momentálnym dianím, odsunúť do minulosti, umiestniť ju do istej časovej vzdialenosti.
Platí to aj pre epiku. Jej pokoj môžeme chápať ako umenie odložiť, situovať to, čo je horúce a dramatické, do objektívnejšej časovej zóny, v ktorej sa prudká, nárazová emotívnosť zoslabuje a vytráca. Významný literárny teoretik a historik D. S. Lichačov, zaoberajúci sa poetikou staroruskej literatúry, hovorí v týchto súvislostiach, že neodstupové konanie má vo vypätej situácii vždy dramatickú potenciu a ako také môže byť zdrojom konfliktov a nepokoja.
Epický pokoj vyplýva teda – na rozdiel od dramatického a lyrického uchopenia sveta - aj z minulého časového profilu epiky, z takého nazerania na svet, v ktorom, ako povedal Goethe, môže byť medzi časom udalostí a časom rozprávania o nich až „nekonečná“ epická vzdialenosť.
