výrok nepovedal minulý týždeň Timbaland pri udeľovaní cien v hudobnej televízii, ale roku 1773 skladateľ Christoph Willibald Gluck.
Sila vášní
V Bratislave mala 5. decembra premiéru jeho opera Orfeus a Eurydika, tretí raz v dejinách našej prvej scény. Tentoraz ju vytvoril mladý poľsko-slovenský inscenačný tím, pre ktorý je globálne nomádstvo aj znalosť aktuálnych trendov žánru samozrejmosťou. Dosť nezvyčajné v Slovenskom národnom divadle, kam sa zväčša prichádza po ukončení štúdia a odchádza sa až v truhle ovešanej štátnickými stuhami a vencami. Teda s výnimkou funkcie riaditeľa opery, kde SND v rýchlosti zmien dobieha aj rekordnú STV. Je veľkým úspechom, že sa projekt napriek dlhodobým problémom súboru uskutočnil. Choďte na túto pozoruhodnú operu čím skôr, bude sa hrať len zopárkrát a presťahuje sa do Varšavy.
Ak niekto pochybuje o tom, či barokové tvaroslovie má čo povedať dnešnému divákovi, nech si pustí černošské hip-hopové klipy, reláciu Aha - Dvaja v tom alebo zájde do vychytených módnych butikov. Irónia dejín umenia - barok prežíva renesanciu. Sily vášní a fantázie opäť raz nadobudli prevahu nad rovnováhou a disciplínou. A to v životnom pocite, v literatúre aj v interiérovom dizajne milovníkov luxusu.
Neal Stephenson napísal tri hrubizné barokové romány, ktoré sa stali svetovými bestsellermi, hoci sa to v nich na pozadí Európy 17. a 18. storočia hemží postavami ako Isaac Newton a Gottfried Leibniz. Jeden z hlavných hrdinov komiksu Sandman od Neila Gaimana sa volá Orfeus a jeho dekadentnými nočnými spoločníkmi sú Smrť a Sen. Muzikál Moulin Rouge zasa prerozprával orfeovský mýtus nespútaným rukopisom popovej fantazijnej hravosti. Salman Rushdie nechal v románe Zem pod jej nohami svoju Eurydiku, rock and rollovú hviezdu Vinu Apsaru, pohltiť zemetrasením presne v deň, keď naňho vyhlásili fatwu, novodobé prekliatie nebies.
Súčasný barok už neznamená život zasvätený viere, ale hlavne vanitas. Medzinárodná nekronautická spoločnosť chápe smrť ako „priestor, ktorý treba mapovať, vstupovať doň, kolonizovať ho… mali by sme spievať krásu smrti.“ Márnosť šedivá!
Skutočná katarzia
Bratislavský Orfeus žije v rozľahlom veľkomestskom byte plnom nábytku, sčasti ešte uloženom v škatuliach alebo obalenom plastovou fóliou. Scénograf Boris Kudlička vychádzal z ornamentálnej tradície baroka, neinterpretoval ju však doslovne, ale ukryl ju v neurčitých a trochu opulentných detailoch, napríklad v zrkadle, tej nekonečnej metafore epochy. Zrkadlová galéria vo Versailles, v ktorej sa isto odrážal aj Gluck, má sedemdesiattri metrov. Vyzerá to ako luxusná prezentačná miestnosť, na ktorú som sa pozeral so záujmom, ale bez ozajstnej zainteresovanosti, ako na niečo, čo sa ma nikdy nebude týkať. Navyše zlá akustika sály nešťastne tlmí komorný zvuk, čo pocit odstupu od diania ešte zvyšuje.
Inscenácia síce tvorivo zaobchádza s tradíciou ako dedičstvom minulosti, interpretuje ju a tlmočí v súčasnom jazyku, no bez hlbšej motivácie postáv. Nemienim sa tváriť, že mám napozeraných iks barokových opier, to sa v regióne, kde je Händlova Alcina dramaturgickou udalosťou dekády, ani nedá.
