h bezduchých.
Slováci radi relativizujú. Nedávno ma prekvapil jeden spisovateľ, ktorý v rozhovore povedal, že preňho sa v roku 1989 „politicky až tak veľa nezmenilo“, lebo aj predtým mal „svoj vnútorný svet“. To znamená, že nežná revolúcia mala veľký význam len pre tých bezduchých.
Myslím, že to je omyl. Ja po roku 1989 napríklad rada svoj vnútorný svet vozím na bicykli po rakúskych lužných lesoch, ponáram do hĺbky v Stredozemnom mori a vôbec – verejne ho priznávam, hovorím a píšem o ňom. Hoci aj v novinách bez cenzúry.
Slováci však nerelativizujú len slovne, ale aj rukolapne. Najnovšie chcú v Dúbravke inštalovať pamätnú tabuľu Gustávovi Husákovi. Komunistovi č. 1, prezidentovi socialistického štátu, v ktorom šikanovali, terorizovali a lámali ľudí. Predstaviteľovi nekrofilného režimu, ktorý zničil mnoho životov. Ikone normalizácie.
Ján Čarnogurský v televízii hovorí, že si ju zaslúži, lebo keby nie Husáka, bolo by tu ešte horšie. Bol podľa neho menším zlom. A po celý čas, ako obhajuje Husáka, mám pocit, že v skutočnosti obhajuje Tisa. Obaja podľa neho totiž len zachraňovali národ...
Moja stará mama, keď za Husáka chcela navštíviť syna v Amerike, ktorý sa tam priženil, vybavovala povolenie na úrade. Jeden zo zamestnancov jej roztrhol pred tvárou pas, že je aj tak už nejaký doničený. A povedal: Načo by ste tam chodili? To je zbytočné...
