Lebo je tu predovšetkým nejaké pokrytectvo. Aj ideológie, ktorým sú cudzie veci nadprirodzené, dávajú všetky prostriedky pre službu tomuto mystickému sviatku. Zrejme sa to vypláca. Nuž – biznis. Masové komunikačné prostriedky sú vždy počas vianočných dní vo viditeľných rozpakoch: čím sa prihovoriť ľuďom? Akoby sme sa všetci niečomu vyhýbali a nechceli si to priznať, mlčky zalezieme pred skutočnosťou do ulity svojich paneláčikov a nevieme, čo si počať – okrem jedenia a pitia, ktoré nás neuspokojuje. A naďalej cítime čosi ako smäd po duchu, ktorého už niet a ktorý sa nás aspoň jeden deň v roku akoby omylom dotkne.
Je to len nezáväzná hra na vec, ktorá nie je? Aspoň chvíľu sme k sebe dobrí, nežní, pozorní, štedrí a ľudskí. Pripomína mi to niekoľkohodinové prímerie vo Vietname: aby sme potom, odpočinutí mohli lepšie strieľať. Akoby stačilo tých pár povinných dní! Akoby sme tým zadosťučinili svojej ľudskosti tým, že jej prinesieme obeť – najmä finančnú. Dva-tri dni pokoja, bratstva, kultu rodiny, štedrosti a nezištnosti sú málo, ba vlastne a skutočne ich ani niet, pretože ich nesvätíme stále.
A tak vari jediné, čo je nepochybné, je sviatok brucha, boha Konzumu, ilúzie, pokrytectva a falošnosti. A ešte: spomíname na detstvo u rodičov. Ale čo my dáme svojim deťom okrem toho, že ich učíme pasívne konzumovať, lebo nemáme už ani poňatia o pokore, odriekaní, o tvorivosti a sekularizovanej svätosti. Akú štafetu duchovnej tradície a nepretržitosti generácií im odovzdáme, keď sami nič nového nemáme? Budú azda spomínať na to, že my sme spomínali na detstvo? Bude to pre nich sviatok spomínania na spomienky otcov?
