nový, lepší a výkonnejší internet alebo mobil. Potom si umyjeme tváre v hajzlovej mise, aby sme vtipne, ľahko a s humorom naznačili, že tradície našich dedov sú iba smiešne povery. A nakoniec sa, čistí a upravení, pôjdeme pokloniť novonarodenému euru.
Nečudujem sa. Ba sama pre seba si hľadám zdôvodnenie tohto všeobecného pokusu nahradiť čosi stratené, čo sa vyprázdnilo a čo márne hľadáme v splaškoch... čímsi iným.
Ako uveriť kolede, ktorá robí mesiac nonstop kulisu požieraniu klobásy, z ktorej masť odkvapkávame do Rolandovej fontány, uzatvárajúc aj pri tomto akte biznis: „Naša firma vám zabezpečí full servis, techniku, nápady, všetko, a skutočne pri minimálnych nákladoch.“ To sú slová, ktoré som zachytila túto nedeľu v žiare svetielok a krojov na Vianočnom trhu. Pieseň „Vianoce ša-la-la“ sa, pravdupovediac, do tejto atmosféry hodí lepšie ako „Tichá noc“.
Napriek tomu verím, že k tomuto verejnému rečovému a kultúrnemu úzu máme zatiaľ nevyslovenú vlastnú alternatívu. Nech je aj naivná ako tá moja. Raz v jeseni pred mnohými rokmi mi otec doniesol zo záhrady tri lieskové oriešky zrastené ako v tej rozprávke o Popoluške. „Skús, či sú čarovné,“ zasmial sa. Neskúsila som, vedela som, že nie sú čarovné, ale ani som ich nezahodila. Odložené v plátennom vrecúšku ich dodnes opatrujem, hoci už nedržia pohromade. Sú zošúverené a každý osve. Ale sú.
