e už sa nad nimi vznáša priam byzantská aureola moci a tá vyvoláva u Poddaných následné padanie tvárou k zemi. Tie časy, keď Ľud veril, hoci naivne a hlúpo, vo Veľkého Vlada a Babky Demokratky sa boli ochotné za svojho Jánošíka dáždnikmi pobiť na SNP, sú dávno za nami. Za Fica a Slotu či Gašparoviča už nikto ruku do ohňa nedá. Sú to len Mocipáni. Ale rastú, ako sa patrí na huby po černobyľskom daždi. Majú moooooc. A strašne mooooc moooooci...
Čítam tie titulky a len tak medzi rečou vravím známej, či už podpísala petíciu proti slávnostnému umiestneniu tabule na počesť Gustáva Husáka. A ona sa na mňa prekvapene zahľadí a pýta sa: „A prečo?“ Prečo to podpísať! Omdlievam! V prevrátených zreničkách mi nabiehajú nové a nové číslice a percentá... Tá masa, ktorá sa ako v rozprávke premení z mlčiacej na vlčiacu väčšinu, mi nedá zaspať. Ak by sme mali brať veci do dôsledkov, nemohli by sme ani spávať. Mňa na rozdiel od Mocipánov fascinujú ľudia, ktorí neveria, že história sa môže veľmi rýchlo zopakovať. Preto som v nemom úžase, keď mi Mladá Žena, ktorá by inak ani muche neublížila, povie to: „A prečo?“
