Teraz by som sa radšej chcel tešiť zo života. Počítam dni, čakám dcéry z Kanady, prechádzam sa po chladných decembrových uliciach s Fridou, pozorujem ľudí a ani mi nenapadne, aby som špekuloval nad tým, kto z nich je Maďar a kto Slovák. A obzvlášť v takýto čas, okolo adventu, ma pochytí pocit, že by sme namiesto vycierania zubov mali založiť veľký oheň, okolo ktorého by sme sa posadili a rozprávali sa.
Tento pocit sa vo mne zrodil už pred rokmi a v decembri 1997 sme s mojím priateľom Ferom Guldanom zostrojili isté zariadenie na ohrievanie rúk a vyšli sme s ním na bratislavské Hlavné námestie. Založili sme v mašine oheň, na vrchnú platňu ohrievača sme položili niekoľko litrov horúceho čaju, niekoľko tuctov osúchov a čakali sme, že budú prichádzať ľudia s oziabajúcimi rukami a nad ohňom si budú trieť skrehnuté prsty. A medzitým sa budú rozprávať s tými ľuďmi, ktorí stoja na druhej strane ohrievača. Vypijú šálku čaju, zahryznú si z osúchov. A ak sa náhodou začne spolu rozprávať jeden slovenský a jeden maďarský človek, určite sa nebudú baviť o politike, ale budú nadávať na drahotu.
Ale namiesto chodcov prišli policajti a vyhnali nás z námestia.
Odvtedy staviame svoj ohrievač rúk na námestí v Šahách. Miestni si už zvykli a prichádzajú na námestie v čoraz väčšom množstve. Prichádzajú študenti miestnych slovenských i maďarských škôl, farári a veriaci šahanských cirkví, ale prišiel sa s nami ohrievať aj metodistický duchovný z Maďarska, židovský rabín i rómsky aktivista.
