V jednom z pradávnych spisov z čias pred naším letopočtom, v Knihe múdrosti, sa o konaní vtedajších mocných píše: „Sila nech je mierou našej spravodlivosti... Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu, protiví sa našim výčinom, vyčíta nám prestúpenie zákona.“ Táto dávna skúsenosť vzťahu politickej moci k nepohodlným osobám sa v rôznej podobe opakuje až podnes.
Je to aj naša dejinná skúsenosť s komunizmom i mečiarizmom. A dnes je to aj naša skúsenosť s populizmom, kríženým s boľševizmom i vulgárnym nacionalizmom. Aj takéto smutné dejiny písal a píše náš zápas o skutočnú demokraciu.
Pred dvoma rokmi sa minister Harabin vyslovil, že „si treba vážiť ľudí, ktorí sú schopní povedať svoj názor na rozdiel od momentálneho oficiálneho. Je to o osobnej statočnosti“.
Výrok sám osebe pekný, v jeho ústach však hlboko bezobsažný. Ten istý minister spravodlivosti žiada potrestať sudkyňu, ktorá sa vysloví, že sudca sa má vo svojom občianskom živote zdržať takého konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu. Alebo potrestať sudcu, ktorý sa postaví proti podozrivým konkurzom.
Ten istý minister nemá problém s kontaktmi na človeka z podsvetia, nemá problém vysloviť antisemitské výroky či vulgarizmami posielať do basy opozičného politika, ako ani nemá problém byť viac ráz prichytený pri klamstve. Šéf advokátskej komory zas považuje za normálne trestať advokátku, ktorá spolupracuje pri odhalení korupcie. V krajine, v ktorej zlyháva spravodlivosť, zlyhávajú všetky základné piliere slobody a demokracie.
