„... nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa. Nuž, hádaj, Hanička, hádaj,“ takto spieva Martinko Klingáč v rozprávke Zlatá priadka. Hádať slová vyzývali televízne dievčence – Martinky Klingáčovie – od Vilije do Silvestra celé Slovensko. V hádaní slov, tej obľúbenej detskej kratochvíli prenesenej na televízne obrazovky, sa na konci minulého roka akoby zhmotnila celá trápnosť a bezmocnosť našej štúdiovej televíznej produkcie aj moderátorského štýlu.
Stalo sa totiž čosi neuveriteľné. Slováci netelefonovali. Ani na Štedrý deň do STV, aby uhádli, v čom sa máča kapor pred prípravou, ani na Silvestra do Joj plus, aby uhádli slovo „tombola“. Nechceli hádať slová ani nechceli za uhádnutie vyhrať ponúkaných „desať, dvadsať, tridsať (tisíc), začal Gašpar kričať.“
A moderátori nevedeli, čo majú robiť.
Pani Hargašová na Štedrý deň síce so cťou, ale smutnosmiešne bojovala a pomáhala, ako sa dalo: „Určite viete, v čom sa máča kapor, no, je to biele... pijeme to... Máme už písmenko „o“ aj „k“... aj „l“, no!“
Počúvala som to v kuchyni pri varení a dcéra pribehla z vedľajšej izby od televízora: „Mama, zavolaj, veď vieme, že je to mlieko, ja nemôžem, nemám osemnásť. Vyhráme dvadsaťtisíc!“ – „Ále, veď nejaká gazdinka zavolá.“ – „Nie, mama, už je gong a nik nevolá.“ Po predĺžení hádacieho času predsa len ktosi zavolal. Možno nejaká príbuzná kohosi zo štábu.
