klop, tik-tak, heš, frk...
Myslím si, že patrím k prvej generácii, ktorej bol tento jazyk blízky, vlastný, prirodzený. Na kresbičkách v Corriere della Sera, na ktorých vyrástli naši rodičia, ešte neboli zvukomalebné slová, zjavujú sa až spolu s americkými komiksami a neskôr v komiksoch talianskeho pôvodu. Hrali sme sa, pritom sme vykrikovali bang-bang a zip-zip, vyslovovali sme slová, ktoré nám evokovali nepochybne nejaký zvuk, udalosť, a nevedeli sme, že v angličtine sú to aj plnovýznamové slová, ako mumble, clap, splash, slurp či rubmle. Čudovali sme sa a diskutovali sme o tom, že karabíny robia krak-krak len v komiksoch o Cinovi a Frankovi (inde robili bang alebo vydávali nejaký iný zvuk) a neuvedomovali sme si, že aj v tomto prípade zvuk, sám osebe dosť ironický, bol iba slovo, ktoré mohlo znamenať prasknutie alebo výstrel.
